Je možné odstaviť dieťa bez plaču?

17.2. 2017

To ako vážne? Keď mi susedka-kamoška rozprávala, že jej známa bežne kojí trojročné dieťa na verejnosti, krútila som hlavou. Dieťa som vtedy ešte nemala a o materstve som vedela prd.

S kojením je to tak, strašne ho chceme, trápime sa, keď nám nejde, ale už
po pár mesiacoch riešime: „Ako ho budem preboha odstavovať?“

Ja sama som si v hlave vedela vytvoriť len scenáre, ktoré končili plačom.

Chápem význam dlhodobého kojenia a prirodzeného odstavenia a je to podľa mňa úžasná vec. Predstava, že kojím 4 ročné dieťa, bola však so mnou nezlučiteľná. Obdivujem všetky maminy, ktoré to takto zvládli, ja som však vedela, že toto nie je naša cesta.

Aká je však tá naša? Neustále ma zožierala otázka: „Fakt to nejde inak? Vážne mám len 2 možnosti? Ktorú si vyberiem – ukončenie násilím alebo samoodstavenie?

Z tejto dilemy mi už začínalo hrabať a vtedy, pred dvomi rokmi, som musela spraviť vedomé rozhodnutie, že sa prestávam zaoberať problémom, ktorý ešte neexistuje a možno existovať nebude. Prestala som čítať príbehy cudzích žien a vyhľadávať informácie o ukončení kojenia.

Aj keby som vtedy našla nejaké riešenie, bolo by mi nanič.
Už o pár týždňov som niekto iný a riešenia z minulosti mi vyhovovať nebudú. Cítim to už totiž inak. Ak však budem lipnúť na rozhodnutiach z minulosti, ten pocit si v sebe ani nevšimnem.

Verila som, že keď príde TEN moment, budem vedieť, že je to on. Nič som neplánovala, nechala som to na vývoj a rozhodnutia robila podľa aktuálneho pocitu.

Keď sa na to spätne pozriem, naše ukončovanie trvalo 4 mesiace a prebiehalo v 3 fázach:

1. nočné kojenie

Nikdy mi nevadilo kojiť v noci. Naopak, brala som ako obrovskú výhodu, že sa uspí bez toho, aby som sa ja prebrala. Jasné, boli aj horšie obdobia, kedy bola hore 9-10 krát za noc, ale aj tým sme prešli akosi v pohode. Veľmi som neverila na riešenie – prestanem kojiť, prestane sa budiť a nechcela som to riskovať. Mala som skôr obavu, že ak prestanem kojiť, bude sa ďalej budiť a ako ju dokelu uspím???

Keď mala 2 roky, úplnou náhodou som prišla na to, že sa vie v noci uspať sama, bez kojenia. Bol to pre mňa šok. Áno, vývoj býva pre mňa občas šokujúci. Ja ako bývalý extrémny plánovač, stále ťažko prijímam, že niečo môže fungovať aj bez môjho zásahu.

Začala som experimentovať a jemne nočné kojenie korigovať. Všetko som jej najskôr vysvetlila a už štvrtú noc sme boli bez nočného kojenia. Stále to ale neznamená, že prespí celú noc. Na ďalšie uspanie jej však stačí, ak sa ku mne pritúli, alebo sa len dotykom uistí, že tam som s ňou.

2. denné kojenie

Odstavila sa sama. Vždy, keď som začala uvažovať, že to ukončím a mala som pri tom nepríjemný pocit, nebol ešte správny čas. Vtedy mi bolo jasné, že problém je vo mne. Napríklad, keď mi začalo vadiť časté kojenie počas dňa. Všimla som si, že sa kojí len z túžby po mojej pozornosti. Uvedomila som si, že moje myšlienky blúdia kade-tade a hoci som fyzicky s ňou, v skutočnosti s ňou nie som. Našla riešenie, problém zmizol a veselo sa kojilo ďalej.

Zvykli sme si tiež, že kojíme len v spálni a keď jej v dvoch rokoch odpadol denný spánok, denné kojenie skončilo úplne.

3. uspávanie a ranné kojenie

Ostalo nám už len večerné a ranné kojenie. Nie som masochista, večerné kojenie som ukončiť neplánovala. Nebudem si predsa komplikovať život, keď je to tak jednoduchý a rýchly uspávací prostriedok. Dudel nikdy nemala, a preto som čakala, kedy sa bude vedieť upokojiť a zaspať aj bez kojenia. A ono to prišlo, pár krát si nevypýtala a zaspala.

Cítila som, že som pripravená kojenie úplne ukončiť, ale stále som nebola presvedčená o tom, že aj ona.

Večerný rituál kojenia sa však postupne zmenil v nekonečné žužlanie, ktoré prestávalo spĺňať funkciu upokojenia. Mala som tiež podozrenie, že mlieko už nemám (bez dopytu nie je ponuka) a keď dva večery po sebe vyskočila a začala šantiť, bolo rozhodnuté. Vedela som, že toto je TEN moment
a na druhý deň sme dali reč:

Ja: „Vieš, toto je moje telo a aj prsia sú moje. Keď si bola malinká, tak som ti ich požičala, aby si mohla piť mliečko a bola silná. Teraz tam už mliečko nie je a ja chcem, aby moje telo bolo už zas len moje. Myslím, že si už veľká a môžeme to skúsiť, čo povieš?“
Ona: „Ja bábätko.“ Hmm, nesúhlasila s tým, že je už veľká. Videla som však, že pochopila.
Ja: „Čo by si chcela miesto „chi“, aby sa ti ľahšie zaspávalo? (chi – tak si sama nazvala mlieko)
Návrh nemala a tým rozhovor skončil.

Večer pred spaním som jej ešte pripomenula, že spať sa ide bez „chi“ aj prečo. Že keď chce, môžem ju objať, hladkať, škrabkať po chrbte, alebo držať za ruku. Odmietla a rozplakala sa. Chápala som ju. Prichádzala o niečo, čo bolo doteraz prirodzenou súčasťou jej života a zrazu jej to bolo odopreté. Nesnažila som sa ju utíšiť, mala právo smútiť. Je dôležité môcť oplakať niečo, čo končí a ja som jej to nebrala. Uznala som jej pocity a bola pri nej. Po 3-4 minútach zaspala.

Druhý večer už len nespokojne mrnčala a tretí si vypýtala teddyho. Nikdy nemala na spanie žiadnu hračku, a preto som bola milo prekvapená, aké riešenie si sama vymyslela. Odvtedy maco spáva s nami. Piaty večer mi napadlo, že jej zaspievam. Uspávanky nám nikdy nefungovali, ale teraz zabodovali. Teda zabodovala. Mám úbohý repertoár. Všetky ďalšie večery už boli v podobnom duchu:

ona: „chi“
ja: „nie je“
ona: „teddy“
ja: „páči“
ona: „maminka spievať“
ja: „V hlbooooookej doooooline…“

Horšie to začalo byť s časom odchodu
do postele. Ja, matka, ktorá sa verejne prezentuje tým, že naše dieťa sa pýta spať samé a napísala ebook, ako nebojovať so svojim dieťaťom, som zrazu bojovala. Trvalo nám 2 týždne, kým sme sa zladili. Musela som rozpustiť všetky očakávania o tom, ako by to malo byť a ona si musela zvyknúť, že hoci nie je prso, spať sa chodí aj tak.

Čo sa týka ranného kojenia: Bála som sa, že sa bude budiť o piatej a už nezaspí. To sa nestalo. Ak si ráno spomenula, vysvetlila som, že už nie je
(a ako som neskôr zistila, fakt nebolo) a ponúkla džús. Väčšinou jej to bolo jedno, utekala sa hrať.

Mala 2r 4m, keď sa naposledy kojila. Nie, nechýba mi to a nie, nebolo mi to ľúto. Nevnímam to ako koniec, ale ako začiatok novej éry. Napríklad, že si na uspávanie občas vypýta aj otca alebo pre mňa nový, oslobodzujúci pocit, keď môžem byť vonku a nemusím pozerať na hodinky, aby som bežala uspávať dieťa.

Prišlo to v správny čas pre nás obidve. Bola som vnútorne presvedčená
o svojom rozhodnutí a nebol vo mne ani kúsok neistoty, ktorý by celý proces skomplikoval. A že to nebolo bez plaču? Je rozdiel medzi plačom a plačom. Slzy uvoľnia napätie, pomôžu vyplaviť smútok a sklamanie von z tela. Akceptovala som jej vývoj a prispôsobovala sa jej. Zároveň som však brala ohľad aj na svoje potreby a kojenie zľahka korigovala. Vedela som, že to zvládneme bez väčšieho trápenia.

TOTO NEMÁ BYŤ NÁVOD. Najľahšia cesta do pekla vlastných pochybností je porovnávanie.

Zdieľam náš príbeh, aby ste vedeli, že neexistujú len dve možnosti. Je ich presne toľko, koľko je na svete matiek a detí. Neporovnávajte sa s nami,
so susedou alebo kamarátkou. V pokoji sledujte seba a svoj vývoj a vývoj vášho dieťaťa. Aj vy si môžete nájsť vlastnú cestu.

Podobné články si môžete prečítať tu: