Ako som sa pohádala s nemluvňaťom

Najradšej by behala holá. Nechce sa jej obliekať, doma pobehuje len v tričku a keď mám úspešný deň, tak má na nohách ponožky. Viac neriešim, keď sme doma, nechávam to na ňu, aj keď nekúrime. Ale keď chceme ísť von, začínajú zaujímavé situácie.

Pondelok som zobrala bundu a topánky až ku schránkam. Oliviu tam zabávala malá susedka a mne sa podarilo na ňu navliecť chýbajúce oblečenie. Utorok som už toľko šťastia nemala. Vonku bolo krásne, patrilo by sa ísť von. „Ideme von, poď oblečiem ťa.“ Nič. Žiadna reakcia ani po opakovaných výzvach.

Tak som začala so strašne motivačnými rečami o super kamienkoch na ihrisku, s ktorými sa rada hrá. Vzala kýblik s lopatkou a postavila sa k dverám. Len v tom tričku, holé nohy. Nereagovala na moje slová, že vonku je zima a že sa musí obliecť. Podarilo sa mi natiahnuť jej tepláky, viac nič. Ani sveter, ani bundu, ani topánky. Kričala, vytrhávala sa mi a utekala preč.

roh

Tak som otvorila dvere a čakala, čo urobí. Posadila sa vedľa rohožky a začala sa hrať. Čakala som vnútri s oblečením v ruke, bolo to kto z koho. Tento boj som prehrala, keď sa rozbehla ku schodom, musela som vybehnúť za ňou. Chodili sme po schodoch, do výťahu, z výťahu, k oknám. Vôbec sa neťahala von, úplne jej to stačilo, tešila sa. Lenže ja som bola oblečená a bolo mi už fakt teplo. Dotiahla som ju dnu, výsledok: vytočené obidve.

Ako vysvetliť dieťaťu, že niečo potrebujem?

V stredu ďalšia výzva. Chcela som ísť shoppingovať. Slečna ma oblúkom obchádzala, vždy keď ma uvidela s oblečením v ruke. Vyhýbala sa mi, aj keď som len skladala prádlo zo sušiaka. Nechala som ju vybehnúť na terasu, aby zistila, čo myslím tým, že je zima. Len sa so smiechom vrátila a zabuchla dvere. Myslím, že ešte nechápe súvislosť medzi zimou a bundou.

Nevadí mi, ak nejdeme von, často krát zistím, že na to tlačím, lebo by mala ísť „trochu na vzduch“. A keď odmietne, s úľavou si vydýchnem, lebo sa vlastne nechcelo ani mne.

Druhý prípad je, keď si vytvorím jasnú predstavu o tom, ako už niekde sme. Chcela som s ňou ísť do materského centra, pretože už som mala ponorku. Pršalo už pár dní a malé susedky boli v škôlke alebo choré. Tešila sa, poskakovala pri dverách. Keď prišlo na bundu, odmietla.

Povedala som, že nikde teda nejdeme. Dala si dole topánky a spokojne sa išla hrať so skladačkou. To ma dostalo. Ako je možné, že jej to je jedno? Šťastná za každých okolností? Ja som mala v mysli už taký silný obraz o ceste a o čase strávenom tam, že som sa ho nevedela vzdať. Hovorí sa tomu lipnutie na vlastných predstavách :). V podstate som si to už v hlave prežila, tak čo riešim, že?

Aby som sa nepomstila…

Neviem, či to majú aj ostatné mamy, ale v takýchto prípadoch mám problém sa ustrážiť, aby som jej to následne nedávala „vyžrať“. Zdržať sa komentárov typu „vidíš, mohli sme ísť von, nemusela si sa tu teraz nudiť“ a podobne. Viem, že ide len o moju snahu preniesť svoje sklamanie na ňu, ale niekedy je to fakt ťažké.

Je to samozrejme blbosť, pretože za prvé jej je to jedno a za druhé, na čo by sme boli doma obidve so zlou náladou? Stačí jedna 🙂 Rozmýšľala som, ako to zariadiť, keď fakt chcem niekde ísť ja. Keď potrebujem, aby sa prispôsobila ona mne. Dá sa to bez manipulácie a násilia? Vsadila som na úprimnosť.

herečka

Takže, ako to dopadlo so spomínaným shoppingom? Sadla som si k nej a pokojne hovorím: „Potrebujem ísť dnes do obchodu, chcem ti kúpiť kefku a pastu na zúbky. Fakt by som bola rada, keby si mi pomohla s obliekaním. Dám ti sveter, bundu, nohavice a topánky.“ Olivia sa chytila za hlavu a povedala „béé“. Hovorím, áno aj čapicu (má na nej ovečku).

A ona sa nechala. Nechala sa celá obliecť bez jediného protestu. Spolupracovala, podávala mi veci. O 15 minút sme odchádzali z domu. Také jednoduché.

Len som jej povedala, ako to mám a čo od nej potrebujem. Obyčajné, krátke, jasné vysvetlenie bez nátlaku. Pochopila, že potrebujem jej pomoc a pomohla mi. Priznávam, bola som v miernom šoku. Stále ma prekvapuje, že tie malé bytôstky, ktoré ešte nevedia rozprávať, nám tak dobre rozumejú.

Súvisiace články:

Prečo neznakujeme

Sú potreby dieťaťa dôležitejšie ako moje?

 

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.