Ako správne prejavovať smútok?

Minulý týždeň sme trávili v Trenčíne u mojej mamy. Okrem toho, že sme v lese nachodili každý deň kopec kilometrov, mala som v sobotu ráno workshop v Martine. 

Olivia vedela, že keď sa zobudí, budem už preč. Bola dohodnutá s babkou, že keď vstane prvá, príde ju zobudiť a budú spolu piecť koláč.

Ráno ju však babka našla v izbe, ako sa ktovieako dlho sama hrá.
Babka: „Olivka, a prečo si ma neprišla zobudiť?“
Olivia: „Lebo mi bolo smutno.“
Babka: „Ale veď si prísť za mnou a bolo by nám veselšie.“
Olivia: „Ja to mám inak.“
Babka: „Ako inak?“
Olivia: „No, keď som smutná, chcem byť sama.“

Tento príklad je veľmi neškodný a mnoho z vás by sa určite pridalo, že aj vy to tak máte. Áno, aj ja. Tiež chcem byť sama, keď som smutná. A inokedy zas nie. Mám to skrátka inak aj v inom čase.

Napadá mi k tomu ale: Čo ak by smútok prejavovala neutíchajúcim plačom. Alebo pýtaním sa každých 5 minút, kde je mama, bolením bruška, alebo odmietaním sa s kýmkoľvek rozprávať. Ešte stále by vám to prišlo v poriadku? Nenaskakovalo by vám v hlave už – „Je toto normálne? Nie je príliš závislá? Nemala by byť samostatnejšia? Neurobila som niekde chybu?“

Mne to bez plaču nejde

Olivia, keď plače, mi často potom povie, že jej to nešlo inak. Alebo ma už dopredu upozorňuje, že pri nejakej situácii bude plakať: „Nevadí, že budem aj plakať, že? Mne to totiž bez toho nejde.“

Myslím, že neexistuje žiadny univerzálny spôsob, ako sa prejavovať. Nie je žiadna šablóna na smútok, hnev, žiarlivosť, súťaživosť, úzkosť. Nie je správny spôsob prežívania samoty a pochybností o sebe, ale ani prežívania radosti a spokojnosti.

JE LEN TO, AKO TO MÁM JA A SÚ MOJE PREDSTAVY O TOM, AKO TO MAJÚ (mali by mať) TÍ DRUHÍ.

A ak sa moje predstavy o nich nestretnú s realitou, môže vzniknúť konflikt. Konflikt vnútorný – začnem o sebe pochybovať, som neistá, alebo konflikt navonok – začnem vyčítať, obviňovať, snažiť sa druhého dotlačiť do zmeny. Podľa svojich predstáv.

Príde mi fajn uvedomovať si, že ak sme sklamaní, je to len kvôli tomu, že naše predstavy boli iné. Že sklamanie pramení zo mňa, z mojich očakávaní a nie z tých druhých.

Že možno stačí iba prijať, že každý to máme hold inak.

Súvisiaci článok – Keď sa zobudila a nebola som tam druhýkrát. >> (otvorí sa v novej karte)“>Rozhovor s babkou >>>