Čo mám robiť, keď sa bijú a ako sa nazerá dovnútra?

Pýtate sa ma na prednáškach, besedách, v správach:

Čo mám robiť, keď sa súrodenci bijú?
Čo mám robiť, keď si búcha hlavu o stenu?
Čo mám robiť, keď škriabe a vrieska?
Čo mám robiť, keď mu všetky deti berú hračky a nebráni sa?
Čo mám robiť, keď ťahá psov za chvost? Čo mám robiť, keď…

V tých otázkach je nesúhlas, boj, odpor. Túžba zmeniť to. To však znamená, že neprijímam. Neprijímam daný stav, nepríjmam svoje deti, neprijímam seba. Je to akoby som pozerala do zrkadla a absolútne nesúhlasila s tým, čo vidím.

Ak to tak je, znamená to, že nemám dôveru. A ja viem, že je ťažké dôverovať. Že aj keď to tak nevyzerá, nedáva to absolútne žiadnu logiku a hlava mi skrátka neberie, dôverujem, že je to tak správne.

Dôverujem tej veľkej bytosti v tom malom tele, že vie, čo robí.

Otvára mi oči.

To nemám robiť nič?

To samozrejme netvrdím. Zabráňte mu, vysvetľujte, zdieľajte svoje pocity, hľadajte riešenia. Môžete vyskúšať návrhy od kamarátok, prečítať si niečo v knihe, vygugliť si, inšpirovať sa. Ja vám môžem povedať, čo som robila ja, ak som v takej situácii bola. A bolo by to moje riešenie. Nie vaše. Môžem vám povedať, čo BY som robila, ak som v takej situácii NEbola. A bolo by to moje hypotetické riešenie.

Buďte autentickí. Vyberajte si. Robte to, čo v danej situácii cítite (aj keď je to ešte pod vplyvom strachu). No a ak problém pretrváva, choďte ešte ďalej. Do seba.

Ako sa nazerá dovnútra?

Ja viem, že ak pochopím skutočnú príčinu problému, problém zmizne. Ak nazriem do svojho vnútra, zistím, že dieťa vôbec nie je problém, ale je za tým úplne niečo iné. Sú to len MOJE zranenia a boliestky.

Odpovede zo svojho vnútra môžete ťahať tak, že pozorujete, aké myšlienky a emócie vám situácia prináša. Je to hnev, úzkosť, bezmocnosť, frustrácia?
Máte pocit, že sa pred vami deje nespravodlivosť? Kde sa tento pocit berie?

Často rodičia zistia, že im situácia vlastne vôbec nevadí. Ako problém to nazvali druhí a podvedome to prebrali.

Ak sa vaše dieťa nevie ubrániť a je nepriebojné, kde ste taká vy? V akej situácii a vo vzťahu s kým? Ak vaše dieťa jačí a bije sa, kde to nerobíte vy, ale cítite, že by ste chceli? Obviňuje vás dieťa zo svojich chýb? Koho obviňujete vy? Klame vás dieťa? Kde sa klamete vy? Mám strach, že nebude mať v úcte zvieratá? A čo moja sebaúcta a úcta k druhým?

Za tým všetkým totiž môže byť iba vaša túžba po úcte, uznaní, láske a naplnení svojich potrieb.

Bez úprimnosti to nejde

Bez úprimnosti k sebe to nepôjde. Pravdivo si priznajte svoj smútok, pocit viny, sebaľútosť… A dlho sa v tých pocitoch nerochnite. Miesto toho doširoka otvorte svoje oči a nájdite to, čo máte uvidieť:

• že nemôžem mať nad všetkým a všetkými kontrolu
• že nie som zodpovedná za všetko, čo dieťa urobí
• že neviem zabrániť jeho a mojej bolesti
• že nedokážem vyriešiť každý problém
• že nebudem vždy všetko chápať
• že ….

A keď to nájdete, prijmite to. Prijmite seba aj s touto „nedokonalosťou“.

Viac už v kurze O hraniciach trochu inak.