Poviem vám, vôbec som nemala v pláne sa jej do toho montovať. Bola som rozhodnutá počkať a nechať to na ňu. Verím, že dieťa si samé povie, keď bude pripravené. Vôbec som netúžila strážiť biologickú potrebu, ktorá nie je moja a neustále sa otravne vypytovať, či chce cikať. Jej telo, jej zodpovednosť.

Dieťa si môže osvojiť zvyk, že na cikanie vždy myslí mama a tým pádom ono samé nemusí.

Na úvod by som chcela poprosiť maminy, ktoré hlásajú do sveta, že ich 12, príp. 18 mesačné dieťa už samé ciká do nočníka, nerobte to. Frustrujete ostatné matky v okolí a zároveň zavádzate. Zavádzate, ak: má dieťa stále
2-4 nehody denne a ak ho na nočník stále posádzate vy. Prevzali ste zodpovednosť za vylučovanie dieťaťa a to je rozdiel medzi „ciká do nočníka“
a „chodí na nočník“. V mene všetkých frustrovaných matiek ďakujem za pochopenie. 🙂

Faktom je, že:
Naučiť sa ovládať vyprázdňovanie sa nedá ako naučiť sa básničku. Závisí to totiž od dozretia nervových zakončení v oblasti konečníka a močového mechúra, čo rozhodne nijako nedokážeme ovplyvniť a už vôbec nie urýchliť.

Prosím vás, keď už nič iné, šírte túto jednu vetu do sveta. Šírte ju medzi maminy, ktoré na rôznych internetových portáloch stále vedú diskusie
na tému:

Ako mám naučiť chodiť dieťa na nočník?

Vyberám náhodne z jedného takého fóra:

• motivujem ju – dostane piškótu vždy, keď sa vykaká do záchoda
• hlavne sa nevzdávať a skúšať rôzne spôsoby, na každé dieťa platí niečo iné
• nikdy nie je SKORO, netreba to zbytočne odkladať
• už neviem, ako mám naňho ísť. Ako ho mám naučiť, aby sa pýtal?
• u dieťaťa v troch rokoch je tento čas už dávno prešvihnutý, na nočník ho posadíš jedine násilím (tu by som sa autorky výroku rada opýtala, ako sa to robí. Priviazať dieťa o nohu stola?)
• ako odnaučiť dieťa piť pred spaním??? Celú noc len prezliekam.

My ako matky máme málo problémov, a preto si musíme vyrábať ďalšie. Prečo to robíme? Tipnem si – sú to všetky tie poznámky typu: „Vy máte ešte plienky?“ a „Nie je už na plienky veľký?“

Cítite sa nepríjemne a trápne. ALE: Je to problém vášho dieťaťa? Že sa hanbíte? Nie, je to váš pocit. Tak nehádžte na dieťa zodpovednosť za to, ako sa cítite VY. Miesto toho nazrite do seba, do svojho vnútra, a zistite, z čoho ten váš pocit pramení. Môžete si napríklad zazrkadliť.

Napriek všetkému vyššie uvedenému, (kde som za mudraňu), bolo odplienkovanie pre mňa Vysoká škola sebapoznania.

Všetky poučky o nočníku (ktoré som samozrejme nikdy nečítala) začínajú vetou: „Posaďte dieťa na nočník“. Nikde sa však už nepíše, ako to urobiť, ak:

• sa dieťa rozhodne, že plienku nechce
• nechce sedieť na nočníku
• ani nežmurkne, keď je mokré.

Bavíme sa stále o TOM ISTOM dieťati. Tu utíchnu všetky babičky, ktoré dovtedy plným priehrštím poskytovali rady a informácie o tom, ako sme my chodili na nočník už v 1 roku.

Odplienkovanie už u nás NIE JE téma dňa. Trvalo to.

Až keď mi to začalo byť jedno, SKUTOČNE JEDNO, začali sa diať veci! Musela som si v sebe poriešiť zopár postojov a očakávaní a teda poviem vám, miestami to vôbec nebol príjemný proces. Čo som sa ja o sebe zas dozvedela! 

V sebapoznaní sa totiž riadime pravidlom „Dieťa nie je problém, len mi zrkadlí niečo, čo mám v sebe nevyriešené“ a „Za všetkým, čo sa na prvý pohľad javí ako problém, je úplne niečo iné.“

Nechajte ho, nech sa to naučí samé. A možno pôjde rovno na záchod ako vy. Lebo veď viete, opakujú 🙂

Niečo však predsa len pre vás mám. Pre všetky mamy, ktoré sa rozhodli rešpektovať vývoj a potreby svojho dieťaťa a akosi sa im nedarí ten tlak
v sebe pustiť (veď viete, susedovic Timo už na nočník chodí, vaša svokra má stále potrebu komentovať vašu výchovu a to nekonečné utieranie mláčok a pranie vám tiež už ide na mozog), tu mám 10 tipov.

10 postojov, ktoré vám situáciu pomôžu ľahšie zvládať:

1. Moje dieťa je inteligentné a šikovné. Dokáže neskutočne veľa vecí a na nejaké čúranie do nočníka mu momentálne neostáva kapacita
2. Moje dieťa ešte nie je tak ukotvené v tele, aby mu „vadilo“. To telo. Žije viac vo svojom vnútornom – oveľa zaujímavejšom a bohatšom svete a to, že je mokré je oproti tomu slabý odvar.
3. Dôverujem svojmu dieťaťu. Dohodli sme sa, že počkáme, kým bude telíčko pripravené.
4. Vylučovanie je o psychike. Koľko poznáte ľudí, ktorí nie sú schopní ísť v cudzom prostredí na veľkú potrebu? A koľkí idú pred odjazdom 3x na wecko, len preto, že sa ich mama kedysi 10x spýtala, či fakt nechcú čúrať. Vedeli ste, že preventívne čúranie oblbuje vylučovací reflex? Stojí vám spokojnosť vašej mamy za trable vášho dieťaťa v dospelosti?
5. Zvierač vášho dieťaťa nevie, že sa blížia nejaké 3 roky a s tým spojená škôlka. Nevie sa vyvíjať rýchlejšie. (Poznám mamu, ktorá sa zmierila
   s tým, že dieťa si teda nechá ešte doma a presne na druhý deň sa dieťa začalo samé pýtať na wecko. Vidíte, ako to funguje s tým tlakom a odporom?)
6. Neprenášajte na dieťa svoj pocit viny, že škodíte životnému prostrediu. Ono nechápe, prečo vám na tom teraz zrazu záleží, keď doteraz to problém nebol. Životné prostredie ešte polroka vydrží.
7. Ak sú vašim najväčším problémom peniažky, vysvetlite to dieťaťu. Ono to pochopí, ale ak nebude telesne ešte pripravené, nevie vám s tým pomôcť.
8. Maminy na zapáde začínajú plienky trápiť až po 3 rokoch. Dovtedy to nikto nerieši.
9. Ak nemáte v okolí jasnovidca, nikto vám nevie odpovedať na otázku: Kedy sa už konečne začne pýtať na nočník? Vypustite KEDY zo svojho slovníka.
10. Do pár mesiacov (možno 16, tiež je to pár) problém zmizne. Nekazte si kvôli tomu vzťah s dieťaťom a domácu atmosféru.

A ešte jeden bonusový tip: Pomáha tramín červený 😉 Nazdravie!