Je tu vírus? Je.

Je tu vírus? Je.
Urobím s tým niečo? Neurobím.

A môžem vôbec niečo urobiť?
Môžem sa zariadiť. Nejako. Podľa pokynov a podľa feelingu.

Môžem si priznať strach a zistiť, čoho sa presne bojím.
Môžem si začať vyberať, čo pustím do hlavy. Na aký článok kliknem a na aký nie.
Môžem brať ohľad na druhých a nepreposielať im všetko, čo ku mne príde.
Môžem nerozdúchavať emócie a nezapájať sa do debát, ktoré nikam nevedú a iba vyvolávajú stres.

Môžem sa ukotviť v sebe a byť pokojná. A keď ma to zo stredu vyhodí, znovu sa tam vrátiť. Môžem to brať ako tréning.

Môžem prestať žiť v očakávaní, že to raz skončí. Tieto chvíle mi nikto nevráti a ja ich môžem využiť na aktivity, ktoré mi prinášajú radosť (a na ktoré nikdy nebol čas?).

Môžem nehodnotiť. Prijať situáciu takú, aká je, a aj tak sa tešiť z každého rána.

Môžem sa sústrediť na pozitíva, ktoré to prinieslo – ovzdušie sa prečisťuje, ľudia sú so svojimi blízkymi, vracajú sa do prírody, susedia si pomáhajú. Svet sa zastavil, aby sa zamyslel.

Môžem venčiť plyšového koňa na záhrade.

Môžem dôverovať životu, že všetko sa pre niečo deje.

Môžem toho veľa…