Keď sa stretne 8 mám a 15 a pol dieťaťa

Na stretnutiach s div(n)žienkami ma baví viac vecí – že nikto neokrikuje deti, že sa majú obliecť, obuť, nemajú sa kúpať v potoku, keď je 15 stupňov a že sa na deti skrátka rozpráva ako na ľudí. Baví ma spoločnosť žien, s ktorými sme na podobnej vlne, oheň a spievanie českých pesničiek (ktoré si už fakt musíme doštudovať) a príroda. Jooo, príroda a prechádzky za každého počasia (čo pri 15 deťoch nie je hrdinstvo, ale nutnosť).

Ale čo ma úplne fascinuje (a uznávam, že to môže byť založené na tom, že mám iba jedno dieťa), ako s prekročením prahu chaty prestávajú byť deti tvoje alebo moje, ale zrazu sú erárne. Nakladám jedlo na tanier dieťaťu, ktoré mi oznámilo, že je hladné, držím na rukách bábätko, ktoré sa rozčuľuje, lebo ostalo samé, utieram zadok škriatkovi, keď počujem zo záchoda – „už som kakaaaal“, mojkám sa s prítulniatkom, ktoré sa mi vyškriabalo na kolená, pomáham inému škriatkovi zapadnutému v blate…

Prirodzene sa o ne staráme, chránime, usmerníme, počúvame a smejeme sa s nimi. Nechcem si fandiť, pretože je mi jasné, že je to len malinkatá vzorka, ale dovolím si tvrdiť, že tak trošku tuším, ako to asi funguje v indiánskych, afrických a iných kmeňoch. Diky ženy, bolo mi s vami zas dobre. 💚