Možno raz…

Už dlhšie mám tú myšlienku v hlave. Odsťahovať sa do chaty. Na samotu do lesa. Iba dočasne. 2 týždne. Mesiac. Možno dva. Žiadny prísun informácií. Iba ja a malý svet okolo mňa.

Premýšľam prečo.

Nehľadám zmysel života, ani nemám veľké otázky, na ktoré potrebujem odpovede.
Nemám chuť tresnúť dverami a ujsť zo svojho života. Mám ho rada.
Láka ma ticho? Viem, ako ho môžem nájsť za klenbami svojho vnútorného sveta.

Asi si chcem vyskúšať, aké je byť neužitočná.

Bezvýznamne pozorovať pomalé oblaky na oblohe.
Sledovať dažďové kvapky stekajúce po skle okna.
Prechádzať sa v lese a posedávať na pníkoch.
Nastavovať tvár slnku.
Spať.

Iba ja a hodiny naplnené tichom.

Dá sa prítomný okamih prežívať intenzívnejšie, ako ho prežívam teraz?
Budem sa nudiť? A ak áno, bude mi to vadiť?
Nezmagorím?
Čo a kto mi bude chýbať?
A budem niekomu chýbať ja, alebo sa rozplyniem v šume bežných dní?
Otázky, ktoré mi víria v hlave.

Len som zvedavá. Aké by to bolo, trochu si zapustovníčiť.

Možno raz…