Prečo neznáša nevyžiadané rady

Olivia začala chodiť do lesného klubu. Pozor, je to klub nie škôlka. Je tam pár detí, ktoré pri slove škôlka okamžite odchádzajú. Do seba, domov… Preto je dôležité nemýliť sa.

Takže, chodí do tohto klubíku. Dvakrát týždenne. Úžasní sprievodcovia, úžasný prístup, happy deti. (Už sa mi viackrát stalo, že som niečo napísala na blog a do týždňa to prestalo platiť. Nuž čo, risknem to a klopem na drevo.)

lesná škôlka, nevyžiadané rady, dieťa ako zrkadlo
Lesní škriatkovia

V piatok som ju bola vyzdvihnúť a ešte som sa zakecala s maminami. Olivia sa hojdala na konári a sprievodca na ňu z diaľky kričal, aby sa pevne držala. Naštvalo ju to. Zakričala, že jej nevadí, keď padne. Nejaká debata v diaľke a hnev.

Má problém, keď ju niekto napomína. Keď dostáva rady, ktoré (podľa nej) nepotrebuje. Prečo?

Pretože ma zrkadlí.

Neznášam nevyžiadané rady

Tento článok nie je o sprievodcoch ani o Olivii. Nepoznajú ešte svoje hranice, sú v procese spoznávania sa, zbližovaní sa a nastavovaní si komunikácie. Je na nich, ako to zvládnu a ja sa im do toho montovať fakt nejdem. Majú moju plnú dôveru.

Je o mne. V jej správaní som sa totiž našla.

Sú situácie, kedy viem nevyžiadané rady bez slova prejsť, alebo za ne poďakujem bez najmenšieho záchvevu vo svojom vnútri. Totálny pokoj. Plné pochopenie toho, prečo to tí druhí robia – búra im to ich realitu, majú strach, cítia ohrozenie…

A potom sú situácie, kedy svoje reakcie na uzde nemám a idem do vývrtky. Vypozorovala som tieto 3 prípady:

  • niečo rozprávam a popritom niečo robím. Predpokladám, že ma ten druhý so záujmom počúva, lenže on/ona mi zrazu skočí do reči a poradí mi, čo mám robiť inak. Keby sa to týkalo toho, čo hovorím, nevadí, ale ono sa to týka toho, čo robím. Vtedy mám pocit, že rozprávam zbytočne. Nezaujíma ho/ju čo hovorím, iba čaká na moju chybu.
  • keď ma niekto presviedča, že jeho spôsob je ten najsprávnejší. Je mi úplne jedno, že mi to bude trvať dlhšie, alebo že pri tom urobím viac neporiadku. Upratovať ho budem ja a som s tým OK. Druhý však nepočuje moje: „Nie, netreba.“, „Diky, som v pohode.“ a „Mne to nevadí.“ Tlačí a tlačí.
  • keď ide o majetok. Zabite ma, ale mne je fakt jedno, že na tom gauči bude fľak z fixky, alebo že dieťa rozleje vodu, keď dvíha ťažký džbán. Radšej to vyčistím, utriem, opravím, zaplatím, akoby som mala neustále dieťa napomínať a okrikovať. Jasné, aj ja mám svoje hranice, ale sú inde ako hranice iných ľudí a nevieme sa „počuť“.
výchova príkladom, dieťa ako zrkadlo, nevyžiadané rady
Dieťa ako zrkadlo…

Všetko „inak“ je nesprávne

Ľudia, ktorí nám dávajú nevyžiadané rady, nepripúšťajú NAŠE riešenia. Všetky NAŠE spôsoby sa im totiž vôbec ako riešenia nejavia.

Iba ako chyby.

Nevidia, že nám to vyhovuje aj inak. Pre nich je všetko „inak“ pomalšie, komplikovanejšie, nesprávne, zlé. Jediné správne riešenie je to ich, a tak k vzájomnému pochopeniu nemôže dôjsť.

Čo s tým?

Nič. Teda, s tými druhými nič. Majú to tak, ako majú, nezmením ich a ani meniť nechcem.

Čo so sebou a v sebe?

Čo mi na tom celom najviac vadí?

Keďže som totálne nepraktická žena, doháňa ma to práve v tejto oblasti. Nevyvoláva to však vo mne pocity neschopnosti, ako u mnohých žien, s ktorými som sa na túto tému bavila. Mne vo všetkých prípadoch vyskakuje úplne niečo iné:

Nepočúva ma. Nechápe ma. Nepočuje moje NIE.

A tu prichádza na rad zamyslenie: „Ako to mám ja? Počúvam druhých? Chápem ich? Som otvorená ich riešeniam, alebo tiež tlačím a nevedomky manipulujem?

A idem ešte ďalej: „Počúvam seba?“

Našla som 3 (!) príklady v jednom týždni, kedy som potvrdila, čo som potvrdiť nechcela, povedala, čo som povedať nechcela, urobila, čo som tak necítila.

Chcela som byť „dobručká“ a nepočúvala svoje NIE.

výchova príkladom, vnímavá výchova, nevyžiadané rady
Nepočúvam svoje NIE hlavne v komunikácii s cudzími ľuďmi. Doma sa mi to nedeje.

Ako môžem chcieť od druhých, aby počúvli a akceptovali moje NIE, keď to nerobím sama voči sebe?

Moja lekcia (alebo osvietenie, ak chcete 🙂 ): Nemusíš reagovať hneď. Zachyť svoj pocit, preskúmaj ho a dopraj si čas na odpoveď. Pár sekúnd, pár minút, pár hodín.

A že nastane trápne ticho?

No a?

A jedna nevyžiadaná rada pre všetkých, ktorí nevyžiadané rady radi dávajú:

Ak uvidíte, že robíme totálnu blbosť, niečo, čo by ste vy v živote nerobili, alebo nerobili TAKTO, skúste sa nadýchnuť, kusnúť si do jazyka, otočiť sa chrbtom a nepozerať sa. Nechajte nás skrátka robiť naše chyby.

Alebo sa spýtajte, či chceme poradiť. A ak nechceme, držte sa postupu uvedeného vyššie. 🙂

Zamyslenie: Kto o sebe vie, že dáva nevyžiadané rady? Kto si to prizná? Kto sa v tom nájde? Kto povie: „To je o mne!“ ? Nuž, hlásim sa ako prvá. Tiež mi občas ujde. :))

kniha pre deti
Príbeh o jednorožcovi, ktorý bol iný ako ostatní. Vzhľadom aj povahou. (klik na obrázok)

Súvisiaci článok: Neberte deťom ich chyby

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.