Nestaňte sa obeťami neodkladných záležitostí. Z dlhodobého hľadiska nebude vôbec záležať na väčšine toho, čo sa dnes zdá naliehavé. Na tom, čo robíte s deťmi, bude záležať už navždy. Tak hovoria múdre knihy. 

Aká je realita?

Stále je na vás zavesené, niekde vás ťahá, pýta sa na ruky, chce sa nosiť, mojkať, necháva sa kŕmiť, hoci už dávno vie jesť samé. Niektoré ženy majú pocit viny z toho, že nie sú dosť dobré matky, lebo nestíhajú vyhovieť všetkým potrebám dieťaťa, iné majú strach, že ho rozmaznajú, ak mu budú vyhovovať stále.

Nedávno sme mali obdobie, keď neustále vyžadovala moju pozornosť a pomoc pri hre. Rozhodla som sa, že idem do toho, že jej budem venovať maximálnu pozornosť po celý čas, ktorý potrebuje. Došlo mi, že je to tým, že objavila puzzle a chcela trénovať novú zručnosť. Samej jej to ešte nešlo, potrebovala moju asistenciu.

Skladali sme puzzle na všetky spôsoby – drevené, papierové, obrázky veľké aj malé, puzzle knižky a v kurze boli aj penové puzzle. Bola som trpezlivá. Ak som niečo robila a ona prišla, všetko som nechala tak a išla s ňou. Bola neuveriteľne zaujatá touto novou činnosťou, strávili sme tým hodiny a hodiny. Trvalo to intenzívne TRI DNI! 

Prišiel piatok, a ja, keď som ju uložila na obedný spánok, som si uvedomila, aká som vyčerpaná. Obzrela som sa okolo seba a videla nehorázny neporiadok. Nič som neurobila. Večer mala prísť kamarátka a zostať aj na víkend. Bolo potrebné pripraviť veľa vecí a mne chýbala sila.

Aj na mne záleží

Pri rozhodovaní sa, čím začnem, som sa spýtala samej seba: „Čo by mi práve teraz pomohlo?“ A prišla odpoveď: chytila som veľkú kopu oblečenia a zhodila ju zo sedačky na zem. Ľahla si a pustila obľúbený seriál. Bez výčitiek, vedela som, že presne toto potrebujem.

Pozrela som tri diely, dobila baterky a pustila sa do upratovania. Malá spala 3 hodiny, čo je u nás vážne nevídaný stav. Keď sa zobudila, akoby mávnutím čarovného prútika sa všetko zmenilo. Už ma nepotrebovala. Hrala sa 2 hodiny sama. Pokračovala som v upratovaní a prípravách, občas mi prišla pomôcť a potom znovu odbehla. Nikde ma neťahala, nič odo mňa nechcela. Všetko som v pohode stihla.

V hlave mi docvakávalo: „Takže takto to funguje?“ Dám svoju maximálnu pozornosť a energiu vtedy, keď ju potrebuje a toľko, koľko jej potrebuje a potom som zas voľná?

Kde je hranica mojich potrieb a potrieb môjho dieťaťa?

Teraz varím, to mám všetko nechať tak a ísť sa hrať? To sa fakt nemôžem ani v pokoji najesť? Mimochodom, kedy príde ten čas, keď budem sama na WC?

Neexistuje univerzálna rada. Ja napríklad nemám rada, keď ma ťahá od jedla. Už si zvykla, že sú momenty, kedy je jedlo pre mňa prvoradé. Viem, že keď sa nenajem, som zlá. 🙂 Na druhú stranu, nerobím z toho dogmu. Nevytváram si pravidlá a zásady, rozhodujem sa podľa momentálneho pocitu. Ak mám chuť, jedlo preruším a idem za ňou. Ak nie, trénujem si vnútorný pokoj, nedám šancu pocitu viny, aj keď protestuje. Viem, čo potrebujem a dôverujem jej, že to pochopí.

Nemyslím si ani, že dieťa rozmaznáme, ak mu doprajeme, čo potrebuje. Skúste si predstaviť, akoby ste sa cítili, keby ste potrebovali objať a váš partner si povie, že už nie, lebo JEMU sa zdá, že je to už príliš? Vieme my posúdiť, čo je príliš?

Ak dieťa často odmietame a hovoríme mu “Nemám čas to teraz s tebou robiť” alebo “Budem sa s tebou hrať neskôr”, začne sa vnímať ako nedôležité. Za kým bude chodiť, keď bude staršie a bude niečo potrebovať? Keď ako školák bude mať problémy v škole, alebo ako teenager sa nebude vedieť vysporiadať so svojimi starosťami. Ešte stále za nami?

Rodičia tiež často riešia hysterické scény a nechápu, o čo v danom momente ide. Pritom príčina je úplne inde a aktuálna situácia je už len vyvrcholenie častých odmietaní. O tom, ako predchádzať hysterickým scénám, píšem aj v ebooku Tajomstvo detských emócií.

Ja osobne bývam nervózna, keď neviem prísť na dôvod, prečo ma zrazu oveľa viac potrebuje. Pre vlastný pokoj si potrebujem dať k situácii nejakú nálepku. Aby som si to mohla sama pred sebou (pred druhými?) odôvodniť. Ale prišla som na to, ŽE TO NEMUSÍM VEDIEŤ. Že mi stačí zmieriť sa s tým, že ten dôvod tam určite je, ale logickou úvahou naň neviem prísť. Moje dieťa to má skrátka inak ako ja a pokiaľ môžem, vyhoviem. 

Čo s nervozitou?

Ak ste nervózna pri hre s dieťaťom, zamyslite sa prečo. Lebo domácnosť „stojí“ a vy nič nestihnete? Otázka, musíte variť každý deň? Nemôžete si navariť na pár dní dopredu? Fakt musíte mať upratané každý deň? 

Alebo ste nervózna, lebo by ste najradšej robili niečo iné? Sedeli za počítačom, čítali knihu, pozerali film, cvičili jógu, alebo len tak čučali doblba? Odpovedzte si na otázku: „Nechalo by vás to vaše dieťa TERAZ robiť?“ So staršími sa možno dohodnúť dá, s tými malými ešte nie alebo len na malú chvíľku. Takže, čo tým zmeníte, ak budete myslieť na to, čo by ste chceli robiť? Len to, že svojou nervozitou kazíte hru sebe aj dieťaťu.

Skrátka prijmite to ako fakt, že teraz nemôžete robiť, čo by ste chceli. A hotovo, viac to neriešte. Dajte svojmu dieťaťu svoju plnú pozornosť, vychutnajte si spoločný čas, nebude to trvať večne.

Poznám rodičov, ktorých nebaví hrať sa s deťmi. Chápem, že česať barbíny 15 krát denne alebo donekonečna stavať autodráhy, nemusí byť až tak lákavé. Ak vám vadí samotná hra, zmeňte ju, choďte von, zapojte dieťa do svojich činností, do varenia, upratovania. V tomto nám veľmi pomohol montessori zázrak „learning tower.“ Hľadajte riešenia, ako si čas spríjemňovať, lebo na čase stráveným s dieťaťom skutočne záleží.

Môj záver?

Venujte svojmu dieťaťu čas. Pokiaľ je príliš malé, aby dokázalo počkať, prerušte to, čo zrovna robíte a buďte s ním radi. Ak je dieťa staršie a vie už počkať, dohodnite sa, kedy sa mu budete môcť venovať. Sľub vždy dodržte a buďte tým najzaujatejším parťákom. Nepotrebujú našu maximálnu pozornosť stále, ale keď ju potrebujú, dajte im ju. Nebudú sa našej pozornosti musieť neustále dožadovať, lebo vedia, že ju môže mať kedykoľvek.

P.S. Na puzzle historku som si spomenula zas včera. Snažila som sa o zábavu a nech som robila čokoľvek, nič nebolo dobre. Vzdala som to, sadla si a začala robiť nechty (nevideli pilník už mesiace). A práve vtedy sa Olivia začala HRAŤ. Niečo v štýle „konečne mi dala pokoj, idem na to.“ 

Vtedy som si spomenula na článok, v ktorom sa písalo, že deti sa potrebujú aj „nudiť“, aby sa mohla rozvíjať ich fantázia. Že potrebujú priestor na vymýšľanie si vlastných hier. Veľká výzva pre našu intuíciu. 🙂