Nikdy nebude samostatná
Nepotrebujem utekať od svojho dieťaťa. Som rada s ňou a ona zas so mnou. (Ani sa jej nedivím, mňa to so sebou tiež nenormálne baví.) A úplne najspokojnejšie sme, keď sme spolu všetci traja. „Naša partička“ nás volá.
Kedysi som bola na svoju samotu veľmi náročná, potrebovala som ju k prežitiu. Keď bola bábätko, bola som často v lese. Či už s ňou spiacou v manduke, alebo v sobotu ráno, kedy som ju na hodinu odovzdala otcovi. V skutočnosti to nebol útek od nej, ale útek k sebe k samej.
Ako však rástla, stala sa mojou plnohodnotnou parťáčkou a do lesa chodíme spolu. Fyzickú samotu momentálne akosi nepotrebujem. Viem si svoj priestor vytvoriť aj pri nej. Pri vhodnej príležitosti sa zahĺbim do seba a čerpám energiu z ticha vo svojom vnútri.
Dieťa nevnímam ako záťaž, alebo prekážku vo svojich činnostiach. Sme spolu takmer stále. Dokážeme existovať spolu aj vedľa seba. Dokážeme sa jedna druhej prispôsobiť a vieme sa dohodnúť. Napr. teraz je 10:00 ráno, ja píšem tento článok a ona spí. To je dohoda!
Ale vážne, ja viem, že sa sem tlačia vety:
- Nikdy nebude samostatná.
- Bude na tebe závislá.
- Nikdy sa nenaučí komunikovať s inými deťmi.
- Nikdy sa nenaučí komunikovať s inými dospelákmi.
- Už sa tvojej sukne nepustí.
Lenže viete čo? Už teraz viem, že nič z toho neplatí.
Keď neviem, kde mám dieťa…
Toto leto sme boli na viacerých akciách. Prihlásili sme sa aj na týždňový umelecký festival Taroum. Spoločne sme si na webe vybrali program – ja workshop maľovania, ona rozprávkový svet.
A ja som týždeň nevedela, kde mám dieťa.
Vôbec ma nevyhľadávala a bola som to ja, kto sa v rámci bohatého programu tešil, že sa konečne vidíme aspoň pri obede. (Pričom ona už mala tanier naložený a konverzovala s niekým iným.)
Štyria ľudia mi nezávisle na sebe povedali niečo v duchu:
„Pár dní ju pozorujem a ona tak krásne spolupracuje s inými deťmi aj s dospelými. A vystačí si v pohode aj sama, z nej musia mať v škôlke radosť.“ (do žiadnej nechodí, to vám ale asi už došlo)
„Prvé tri dni som ju vôbec nevedela priradiť. Samostatne sa tu pohybovala, stále bola s deťmi, alebo s učiteľkou a teba som videla, ako si stále maľuješ. Vôbec mi nenapadlo, že patríte k sebe.“
Užívala si to bezo mňa
Malo mi to byť ľúto? Houby. Bola som happy jak dva grepy. Užívala som si to tiež. Tešila som sa, že sa vie o seba postarať a že nechá, aby sa o ňu postaral aj niekto iný. Aj keď prekvapenie to pre mňa nebolo.
Okrem toho, že na podobných akciách sme už boli, od dvoch rokov nemá problém byť bezo mňa. Je sama s otcom, u starých rodičov, u susedov, u kamošov. Často ma presviedča, aby som ju nechala samú doma, vychutnáva si pocit, že je „veľkáčka“. (Raz som to vyskúšala, čakala som za dverami a plač neprichádzal ani po 20 minútach. Vrátila som sa so sklopenými ušami. 😀 )
Je rada sama a nedávam to na piedestál
Ak je nám spolu dobre a máme tú možnosť spolu byť, nevidím dôvod, prečo by som nás mala tlačiť do umelých situácii len preto, „aby som ju naučila“. (byť samostatnou, priebojnou, sebavedomou, dosaďte si, čo hovoria vám). Nemyslím si, že by som MALA niečo urýchlovať. Na druhú stranu, ani ju nebrzdím.
Nechávam ju, nech si lieta. A ak pocíti únavu zo sveta, má vždy kde pristáť a oddýchnuť si.
Tento článok nepíšem preto, aby som provokovala maminy, ktorých detí sú bojazlivé a nechcú sa ich pustiť. Naopak, chcem vás povzbudiť. Každé dieťa má svoj čas, kedy vylietava z maminho náručia. Je to o vývoji, aj o povahe (a čo ja viem, čo by k tomu ešte psychológovia dopísali).
Viete, čo je dôležité pre mňa?
Vôbec by som nevnímala ako NEsprávne, ak by chcela byť celý týždeň so mnou. Nerobím si v hlave dopredu scenáre, aké to bude. Aby sme boli v pohode, nastavím sa na prijatie a nemôže sa nič pokaziť.
Nechcem ju meniť. Znamenalo by to, že ju neprijímam takú, aká je. A kde je potom tá ospevovaná bezpodmienečná láska?
Toto je moje vnútorné nastavenie, keď niekam ideme:
Ak nebude chcieť byť s inými ľuďmi, budem to rešpektovať.
Ak bude chcieť byť so mnou, užijeme si to spolu. Inak a stále dobre.
KAŽDÁ MOŽNÁ VERZIA JE SUPER. Každú možnosť už vopred príjímam.
Myslím si, že sa o naše deti nemusíme báť. Sú v poriadku také, aké sú. Či už (ešte) pri našej sukni, alebo v blízkom, či ďalekom svete.
