Už sa nehľadám

Zobudila som sa o štvrtej ráno a rozhodla sa nevstať. Chvíľu som predýchavala telo a dostala sa do zvláštneho stavu. Ponor do seba, dotyky s jemným neviditeľným svetom. Niečo som prežila.

Kedysi by som si okolo toho vystavala svoju dôležitosť a každému o tom tajomne rozprávala. Domýšľala si k tomu ďalšie a ďalšie významy a nechala sa obdivovať. Ego by si rochnilo.

Áno, bol to príjemný zážitok a nepopieram, že často niečo objasní, čo to sa vyjaví. Ale stále je to iba zážitok. To, že nám zážitky z vonkajšieho sveta šťastie neprinesú, vieme asi všetci. A ja si to myslím aj o tých vnútorných. Ak sa stanú našim cieľom, chvíľu pretrváva eufória z pocitu vlastnej výnimočnosti a znovu pád. Ďalšie hľadanie. Šťastia, pravdy, seba…

Viac som o tom písala článku Nie som osvietená.

Cítim obrovskú úľavu v tom, že som sa prestala pachtiť za pochopením, osvietením a za prežitkami. Prestala som hľadať seba, pretože som stále tu. Aj keď ma táto Zuzana vždy necíti a je občas odpojená, ja som tu. Pri nej. V nej. S ňou. Nikdy nemôže byť sama. Žijem jej príbeh a pozorujem ju. A poviem vám, je to celkom fajn zážitok. 🙂