Nie som osvietená

Varovanie: Prudko ezoterický článok, ešte máte čas ho zavrieť a ísť robiť niečo iné. 🙂

Povedala som, že sa už nehľadám a začali o mne hovoriť, že som osvietená. Myslím, že v tom bola slušná dávka irónie, lebo na mieste, kde sa konali šamanské cesty a hlavnou témou všetkých rozhovorov boli zážitky z mimozmyslových ciest, to bolo asi dosť odvážne (hlúpe, nerozvážne?).

Čo znamená, že sa nehľadám? Že som prestala hľadať pravdu. O živote, vesmíre, o sebe.

Neverím učiteľom

A teraz tým nemyslím, že klamú, alebo zavádzajú. Nie, iba som začala všetko spochybňovať. Kým to nezapadne do mojej mozaiky, mám to uložené niekde v medzipriestore. Ako jednu z milión možností.

Kedysi som slepo verila. Upokojovalo ma to. Konečne som našla pravdu! Ale znovu prišli pochybnosti a otázka: Je to naozaj tak?.

Ďalšie hľadanie a ďalšie trápenie.

Až mi došlo, že u druhých pravdu nenájdem.

Netvrdím, že ma druhí nemôžu niečo naučiť, alebo inšpirovať k premýšľaniu, ale o svojej PRAVDE ma nikto nepresvedčí.

Všetci hovoria iba o svojich zážitkoch. Dostanú sa po určitú hranicu a z toho miesta rozprávajú, čo vidia.

Kto mi povie, čo je za hranicou?

Kto mi zaručí, že to je už konečná?

Kto mi povie SKUTOČNÚ PRAVDU?

Zmierila som sa s tým, že nikto.

Každý má iba svoju skúsenosť.

Nečítam knihy

Tie sebarozvojové. Motivačné. Ezoterické a duchovné. Dávnejšie som dospela do bodu: „Informácií už máš dosť, ale čo prax?“ Kedy s nimi začneš pracovať?

Vnímam rozdiel medzi sebarozvojom a sebapoznaním (a je to iba môj subjektívny pohľad). Sebarozvoj – zdokonaľovanie sa, snaha byť lepším, snaha zmeniť sa. Sebapoznanie – na to, čo sa o sebe dozviem, začnem nazerať z rôznych uhlov pohľadov, až kým to s láskou neprijmem za svoje. Nemením seba, ale uhol pohľadu.

Nechcem sa meniť. Som skvelá.

Aj tak.

Krásna.

Aj vy.

Nazrite za svoje programy, za myšlienky, čo vás neustále atakujú a dotknete sa svojej krásy.

Netripujem

Meditácie s cieľom niečo zažiť a uvidieť, výlety do minulých životov, psychedeliká… Za mňa: Všetko sú to LEN zážitky.

Nemohla by som to povedať, ak by som tým neprešla. Tiež som sa hľadala za hranicami tohto tela. Bola to súčasť mojej cesty a preto viem úplne pochopiť, ak to tak niekto má. To, že nám zážitky z vonkajšieho sveta šťastie neprinesú, vieme asi všetci. A ja si to myslím aj o tých vnútorných.

Chvíľu pretrváva eufória z pocitu vlastnej výnimočnosti a znovu pád.

Ďalšie hľadanie. Hľadáme šťastie, pravdu, SEBA.

Kto som a kde teda som?

Odmalička som vedela, že sem nepatrím. Že môj domov je inde. Nič ma tu nebavilo, nič ma nevedelo ohromiť. Vybudovala som si postoj – hlavne to neprežívaj, je to len ilúzia. Neprežívala som smútok a hnev, ale ani radosť a bezstarostnosť. Nejako to tu vydržím a vrátim sa domov.

Pýcha a nadradenosť.

Pretože ja nie som vôbec iná. Všetci pochádzame z toho istého zdroja. Z tej istej hmoty. Všetci sme iní. Rovnakí. Nikto nie je viac ani menej. Nikto sem nepatrí a zároveň patrí. Všetci sa raz vrátime domov, k svojmu bohu, jednote, láske, univerzálnej energii (akokoľvek to nazveme).

Prestala som frflať a žijem Zuzanin príbeh. Dostala som ho ako dar a ja som ho (už) prijala. Pozorujem svet a Zuzanu v tomto svete.

Učím sa žiť v prítomnom okamihu, pretože to je to jediné, čo mi TERAZ z toho celého vychádza.

Už (sa) nehľadám

Nehľadám sa, pretože som stále tu. Aj keď je táto Zuzana oddelená telom odo MŇA – od svojho svetla a necíti sa neustále v spojení, stále som tu. Pri nej. Nikdy nemôže byť sama.

To skrátka nejde.

A či je toto celé tá Pravda? Možno. Čo ja viem? Teraz. O pár rokov to môžem vidieť úplne inak. Aj to sa mi už stalo. A práve preto som prestala po pravde pachtiť. Aj po pochopení, zážitkoch a prežitkoch.

Nie, nie som osvietená. Len už nelipnem na pravde.

P.S. Ak sa to zmení, dám vám vedieť. 🙂