Čo robiť, keď nechce sedieť v kočíku?

Nechce sedieť v kočíku, nechodí, len sa nesmelo potáca a do nosiča je ochotná ísť, len keď chce spať. Čo v takom prípade robiť?

„Veď počkaj, keď začne sedieť, dáme ju
do kočíka, sadneme si niekde na terasu a konečne pokecáme“, vyhrážala sa mi kamoška. Tak som trpezlivo čakala a svoj status asociála znášala ďalej. Až prišiel čas, kedy sa dostala do sedu. Huráááá, začína nám nový život.

Ha, aký omyl! Vôbec mi nenapadlo, že bude kočík odmietať. Nepoznala som žiadne dieťa z okolia, ktoré by nechcelo sedieť v kočíku. V kočíku som vždy vozila manduku. Ak sa náhodou nechala posadiť, brala som to ako svoje osobné víťazstvo. A hneď potom začala bežať. Mala som približne 5 minút, aby som ubehla, čo najväčšiu vzdialenosť. Keď môj čas vypršal, zadychčaná a spotená som ju znovu odopínala a vyberala. Doteraz sa tieto chvíle snažím zo svojej mysle vytesniť. 🙂

Chvíľu som s tým bojovala, prehovárala, dávala úplatky. Nezaberalo nič.
Počas dvojtýždňovej dovolenky v ňom sedela 20 minút. Na dvakrát. O pár mesiacov neskôr sme leteli znovu. A znovu som, nepoučená a s veľkou nádejou, brala aj kočík. Nevyužili sme ho ani raz!

Tajne som závidela matkám, ktorých deti sedeli v kočíku a nechali sa viezť. Závidela som mamám, ktoré počas tlačenia kočíka, mohli v pokoji telefonovať. Závidela som ešte viac, keď deti sedeli a kočík sa nehýbal. Pozorovali svet a mamy sedeli (!!!!) a rozprávali sa. A čo bolo pre mňa úplné sci-fi, tie deti si v kočíku aj pospali! 

Olivia v tomto období spala len v nosiči. Zároveň bola extrémne citlivá na pohyb, nebolo možné vyklopiť ju z nosiča do kočíka alebo na posteľ, okamžite sa prebrala. To isté platilo, ak sme ju spiacu chceli preniesť z autosedačky.

Raz som pozorovala maminu na kúpalisku. Dala si dieťa do nosiča, aby ju uspala. Potešila som sa, že v tom nie som sama. Zatiaľ čo ja som sa prechádzala 2 hodiny v tieni medzi stromami, ona už po 15 minútach ležala
na deke a čítala si. Keď dieťa zaspalo, jednoducho ho prehodila do kočíka.

Buď som bola ja taká neschopná, alebo to skrátka u nás nebolo možné. Bola som unavená a závisť ma v tomto čase navštevovala často. Nepáčilo sa mi to
a rozhodla som sa to zmeniť.

Existovalo len jedno jediné riešenie

Spí len v nosiči

Prestať s tým bojovať. Prispôsobila som sa. Také jednoduché. Prijala som fakt, že v kočíku sedieť nechce. Že nechce byť odvážaná tam, kam chcem ísť ja. Chce si skúmať svet po svojom.

Začala som jej to umožňovať, prestali sme plánovať a chodiť niekde na čas. Nechodili sme na kurz plávania, ale chodili sme plávať samé. Vtedy, keď to vyhovovalo nám.

Na cvičenie pre deti sme chodili, keď sa nám chcelo a ak sa podarilo dokráčať. Nemali sme permanentku, platili sme jednorázovo, čo bola síce drahšia, ale bezstresová verzia. Náš denný program sa točil len okolo domu,
v bezcieľnom blúdení a objavovaní. Kam dôjdeme, tam dôjdeme. 

Jazdiť násilím za organizovanou zábavou nás nebavilo. Objavila chôdzu, chce chodiť. Aby sme si to užívali obidve, bolo pre nás jednoduchšie nechať tomu voľný priebeh. Ak už sme niekde museli prísť v určitý čas, vyrazili sme s obrovskou rezervou, ktorá počítala s prestávkami na skúmanie sveta.

Alebo sme išli autom. Cesty autom sme museli plánovať na jej fázy bdenia. Ani v aute totiž nevedela zaspať. Plakala a plakala, ale nezaspala. Takže sme vždy počkali, kým sa zobudí, naložili do auta a zabávali. Dlhšie trasy sme robili s prestávkami a vnútorné nastavenie bolo: „Nikam sa naponáhľame.“

Keďže spala len v nosiči, bola som nonstop na nohách a boli sme nonstop spolu. Energiu som si dopĺňala cez víkendy. Stretávala som sa s ľuďmi, chodila cvičiť, alebo naopak, dopĺňala som si deficit samoty a ticha na prechádzke
v lese. Veľa energie som ušetrila len tým, že som prestala bojovať.

Mali sme obdobie, kedy v kočíku nezaspala

A viete čo? Aj toto obdobie pominulo. Veľké prekvapenie nastalo, keď mala
2 roky. Zavítalo k nám obdobie kočíkovania. Zistila výhody prevážania svojho tela z bodu A do bodu B a dokonca si v ňom aj pospala.

Teraz má 2,5 a kočík už berieme len výnimočne. Ani neviem, kedy sa prestala pýtať na ruky. Vôbec jej to už nenapadne. Behá, chodí, ak je unavená, posadíme sa, oddýchneme a pokračujeme ďalej. Tá vec, s ktorou sa občas ešte snažím bojovať, sa volá vývoj. 🙂