Varovanie: Prudko ezoterický článok, ešte máte čas ho zavrieť a ísť robiť niečo iné. 🙂
Povedala som, že sa už nehľadám a začali o mne hovoriť, že som osvietená. Myslím, že v tom bola slušná dávka irónie, lebo na mieste, kde sa konali šamanské cesty a hlavnou témou všetkých rozhovorov boli zážitky z mimozmyslových ciest, to bolo asi dosť odvážne (hlúpe, nerozvážne?).
Čo znamená, že sa nehľadám? Že som prestala hľadať pravdu. O živote, vesmíre, o sebe.
A teraz tým nemyslím, že klamú, alebo zavádzajú. Nie, iba som začala všetko spochybňovať. Kým to nezapadne do mojej mozaiky, mám to uložené niekde v medzipriestore. Ako jednu z milión možností.
Kedysi som slepo verila. Upokojovalo ma to. Konečne som našla pravdu! Ale znovu prišli pochybnosti a otázka: Je to naozaj tak?.
Ďalšie hľadanie a ďalšie trápenie.
Až mi došlo, že u druhých pravdu nenájdem.
Netvrdím, že ma druhí nemôžu niečo naučiť, alebo inšpirovať k premýšľaniu, ale o svojej PRAVDE ma nikto nepresvedčí.
Všetci hovoria iba o svojich zážitkoch. Dostanú sa po určitú hranicu a z toho miesta rozprávajú, čo vidia.
Kto mi povie, čo je za hranicou?
Kto mi zaručí, že to je už konečná?
Kto mi povie SKUTOČNÚ PRAVDU?
Zmierila som sa s tým, že nikto.
Každý má iba svoju skúsenosť.
Tie sebarozvojové. Motivačné. Ezoterické a duchovné. Dávnejšie som dospela do bodu: „Informácií už máš dosť, ale čo prax?“ Kedy s nimi začneš pracovať?
Vnímam rozdiel medzi sebarozvojom a sebapoznaním (a je to iba môj subjektívny pohľad). Sebarozvoj – zdokonaľovanie sa, snaha byť lepším, snaha zmeniť sa. Sebapoznanie – na to, čo sa o sebe dozviem, začnem nazerať z rôznych uhlov pohľadov, až kým to s láskou neprijmem za svoje. Nemením seba, ale uhol pohľadu.
Nechcem sa meniť. Som skvelá.
Aj tak.
Krásna.
Aj vy.
Nazrite za svoje programy, za myšlienky, čo vás neustále atakujú a dotknete sa svojej krásy.
Meditácie s cieľom niečo zažiť a uvidieť, výlety do minulých životov, psychedeliká… Za mňa: Všetko sú to LEN zážitky.
Nemohla by som to povedať, ak by som tým neprešla. Tiež som sa hľadala za hranicami tohto tela. Bola to súčasť mojej cesty a preto viem úplne pochopiť, ak to tak niekto má. To, že nám zážitky z vonkajšieho sveta šťastie neprinesú, vieme asi všetci. A ja si to myslím aj o tých vnútorných.
Chvíľu pretrváva eufória z pocitu vlastnej výnimočnosti a znovu pád.
Ďalšie hľadanie. Hľadáme šťastie, pravdu, SEBA.
Odmalička som vedela, že sem nepatrím. Že môj domov je inde. Nič ma tu nebavilo, nič ma nevedelo ohromiť. Vybudovala som si postoj – hlavne to neprežívaj, je to len ilúzia. Neprežívala som smútok a hnev, ale ani radosť a bezstarostnosť. Nejako to tu vydržím a vrátim sa domov.
Pýcha a nadradenosť.
Pretože ja nie som vôbec iná. Všetci pochádzame z toho istého zdroja. Z tej istej hmoty. Všetci sme iní. Rovnakí. Nikto nie je viac ani menej. Nikto sem nepatrí a zároveň patrí. Všetci sa raz vrátime domov, k svojmu bohu, jednote, láske, univerzálnej energii (akokoľvek to nazveme).
Prestala som frflať a žijem Zuzanin príbeh. Dostala som ho ako dar a ja som ho (už) prijala. Pozorujem svet a Zuzanu v tomto svete.
Učím sa žiť v prítomnom okamihu, pretože to je to jediné, čo mi TERAZ z toho celého vychádza.
Nehľadám sa, pretože som stále tu. Aj keď je táto Zuzana oddelená telom odo MŇA – od svojho svetla a necíti sa neustále v spojení, stále som tu. Pri nej. Nikdy nemôže byť sama.
To skrátka nejde.
A či je toto celé tá Pravda? Možno. Čo ja viem? Teraz. O pár rokov to môžem vidieť úplne inak. Aj to sa mi už stalo. A práve preto som prestala po pravde pachtiť. Aj po pochopení, zážitkoch a prežitkoch.
Nie, nie som osvietená. Len už nelipnem na pravde.
P.S. Ak sa to zmení, dám vám vedieť. 🙂