„Dnes nechcem ísť do škôlky, chcem byť radšej s tebou.“

„Dnes nechcem ísť do škôlky, chcem byť radšej s tebou.“ Táto veta naštartovala nádherné 3 týždne, kedy som skutočne ŽILA. Bol to (ne)čas môjho prítomného okamihu. Znovu som si potvrdila, že dni s dieťaťom môžu byť napĺňujúce, farebné a že ma vôbec nemusí unavovať jej celodenná prítomnosť. Naopak, tieto dni ma neskutočne dobili energiou.

Písala som o tom na Facebooku a článoček si môžete prečítať v Dieťa v kaluži smiechu tu >>>>

Viaceré z vás zaujalo, že do tej škôlky nemusela. A že je to fajn, ale z niečoho žiť treba. Niektoré žienky mali výhrady kvôli režimu, či disciplíne. Napísala mi ale aj mamina, ktorá dala výpoveď, aby mohla byť so synčekom, pretože na škôlku nebol ešte pripravený a aj mamina, ktorá sa rozhodla nedať staršiu dcérku do škôlky, pretože nechcela prísť o chvíle s ňou.

Nedajte sa spochybniť. Žiadna cesta nie je správna alebo nesprávna. Je len správna pre VÁS. Čo som si však vďaka vašim reakciám na instagrame a facebooku uvedomila, že niektoré postoje už skrátka nemám. Postoje, bez ktorých sa cítim slobodnejšie a viem, že by mi nedovolili konať v súlade so mnou. Sú to tieto tri:

Musí si zvykať

Nehrám to na režim, keď to nie je nutné. Netrénujem ju na niečo, čo bude o 3-4 roky. Ako bude chodiť do školy, keď nemusí chodiť do škôlky? Čo ja viem? Nemyslím si však, že nejaký súčasný tréning ranného vstávania a dochádzky zabezpečí, že to bude v pohode. To mi predsa nevie zaručiť nikto, tak na čo sa zbytočne teraz trápiť?

Riešim problémy, až keď nastanú a nie tie, ktoré síce nastali, ale IBA v mojej hlave. Ani škôlku som neplánovala a nakoniec všetko krásne do seba zapadlo. Verím, že keď bude potrebné nastaviť sa na nejaký režim, tak to skrátka urobíme.

9 rád, ktoré by som si dala, keby musela ísť do škôlky…

Keď sa už raz rozhodla…

„Ak bude vymýšľať a ja jej na to skočím, budú z toho len problémy.“ Keď sa už raz rozhodla, musí tam chodiť.“ No, tak tieto postoje tiež nemám. Trvalo mi dlho, kým som sa vo svojom živote dopracovala k postoju – svoje rozhodnutia môžem meniť.

Áno, sama sa rozhodla chodiť do škôlky. Raz vyhlásila: „Už som veľká, idem“ a na druhý deň tam bola. Mala 3 roky a 2 mesiace a chodí 2 krát týždenne.

Nemala som žiadne očakávania ani plány. Úplne by som pochopila, keby si to rozmyslela. Nevedela predsa do čoho ide. Ja tiež mením názory a rozhodnutia.

Bude z nej prícucok

Keď bude stále so mnou, bude nesamostatná. Toto sa nepotvrdilo a píšem o tom tu >>>
Okrem toho, prícucok je len nálepka s negatívnou emóciou, stačí zmeniť postoj, zameniť slová a emócia sa zmení. Ak ma potrebuje, tak to tak skrátka je a nevnímam to ako niečo zlé. 

Na vlastné želanie prespáva u starých rodičov (písala som o tom tu >>>) a chodí s mužom na víkendové výlety. Rešpektujem jej vývoj a neurýchľujem okolnosti. (písala som o tom aj v článku Nechajte tie deti preboha žiť)

A preto, keď mi v ten deň povedala, že chce byť radšej so mnou, tieto tri programy sa neozvali. Iba som si uvedomila, že to cítim rovnako. Nič sa mi nedarilo, na všetko som tlačila a potrebovala som spomaliť. Dovolila som si „len“ žiť. To ona mi ukázala cestu.

Mám aj ďalšie dôvody, prečo ju nenútim chodiť do škôlky a tie som pred rokom spísala do ebooku, ktorý si môžete stiahnuť zdarma tu>>>. Sú to 4 mýty, kvôli ktorým rodičia dávajú deti do škôlky, aj keď nemusia.

No a čo práca?

Áno, som na voľnej nohe. Pracujem z domu alebo zo sveta a prácu si môžem presunúť na večer alebo ráno, keďže rada vyspáva. Vtedy, keď odmietla ísť do škôlky, uvedomila som si, že som zahltená myšlienkami o tom, čo nestíham a čo všetko ešte musím. Došlo mi, že som to ja, kto potrebuje pribrzdiť.ˇŽe je to vlastne celé kvôli mne.

A tak som sa rozhodla, že NEMUSÍM.

Nemusím nič.

Iba byť.

V tom momente sa vo mne niečo preklopilo a ustali všetky myšlienky. Žila som 3 týžne v tichu a život burácal okolo mňa.

Spätne som si uvedomila, že som všetko robila ako zvyčajne – práca, e-maily, domácnosť… Vtedy som si to vôbec nevšimla, pretože dané činnosti mi pocitovo zabrali nanosekundu. Hodinové ručičky však prešli rovnako dlhú cestu ako predtým. Ako je to možné?

Ak premýšľam o tom, čo všetko musím ešte urobiť, začala som to práve robiť. Kým k tomu reálne dôjde, robím to už hodinu. V hlave.

Keď žijete v prítomnom okamihu neriešite, čo urobíte, kedy to urobíte a ako to urobíte. Nerobíte si starosti s tým, čo všetko nestihnete. Keď to príde, tak to LEN urobíte.

Čo vám chcem týmto článkom vlastne povedať? Že je úplne jedno, či chodíte do práce a vaše deti do škôlky. Stav bdelosti môže zažívať každý. Dni naplnené krásnymi okamihami sa nevylučujú s plnením si povinností. Nejde totiž o to kde a s kým ste a čo robíte. Ide o váš pocit.

Ten môj už vyprchal a som s tým OK. Viem, ako sa to stalo a viem aj, ako sa k nemu vrátiť. Stačí sa len rozhodnúť.

Súvisiace:

ekniha: 4 falošné dôvody, pre ktoré dieťa do škôlky vraj ísť musí…
video: 9 rád, ktorý by som si dala, keby do škôlky ísť musela
článok: Prečo nedám svoje dieťa ešte do škôlky?
článok: Nikdy nebude samostatná