Drámy pri lúčení

Uff, to zas bola scéna! Vždy to začne radostne: „káva s kamoškou, hurá!“
A následne nepríjemné zovretie v oblasti žalúdku pri myšlienke na odchod
z domu.

Rodičia majú rôzne triky, ako scénam pri odchode predchádzať. Niekto sa potichu vyparí. Z predstavy, že zdrhnem a dieťa ma bude hľadať po celom byte, mám husiu kožu. Za prvé, svoj problém presuniem na niekoho iného a za druhé, vytváram jej v hlavičke riadny zmätok.

Niekto vyšle dieťa ako predvoj. Toto u nás funguje ideálne. Odídu s otcom z domu skôr ako ja. Žiadne scény, žiadne plače, von sa teší a má dosť na háku, čo budem robiť ja. Dobrá alternatíva je tiež odísť, keď spí. Po zobudení jej vôbec nechýbam. Nie vždy sa to však dá takto zmanažovať.

Odchádzať od rozrušeného dieťaťa sa vraj nemá. Treba počkať, kým sa upokojí. To by som neodišla nikdy. Každý nový náznak odchodu, spúšťa novú hystériu. Trhalo mi to srdce.

Je jasné, že ide o moje vnútorné nastavenie. Len ja sa môžem rozhodnúť, ako sa budem cítiť. Pokiaľ si budem myslieť, že svojmu dieťaťu ubližujem, dieťa bude zmätené, nebude chápať, prečo to robím, keď to vlastne nechcem robiť. Takže, kto má vlastne problém? Ja alebo dieťa?

3 najväčšie detské strachy

Prvé najväčšie strachy, ktoré dieťa prežíva sú: 1. strach novorodenca zo straty fyzického kontaktu s matkou, pretože je na nej úplne závislé. 2. Strach z cudzích ľudí, ktorý prichádza okolo 8. mesiaca, kedy dieťa začína odlišovať rodičov od neznámych osôb.  

A zhruba v tomto období si dieťa tiež začína uvedomovať vlastnú identitu. Vedomie dieťaťa sa začína oddeľovať od matkinho, postupne si uvedomuje, že nie sú s matkou jedna bytosť. A prichádza tretí strach – strach z odlúčenia.  Často sa u dieťaťa prejavuje úzkosť a strach vtedy, keď nevidí matku. (separačná úzkosť) Píše sa o dvoch dôvodoch: Prvý, tak malé dieťa nemá pojem o čase, nevie, čo je „hneď“, „teraz“, „potom“. Nevie, že mamu nevidí len na chvíľu. Keď ju nevidí, vníma to ako navždy.

Druhý dôvod je, že si v pamäti nedokáže vybaviť dostatočne silný obraz matky, aby si ju pripomenulo. Táto schopnosť vraj prichádza až okolo 1,5 roku. Čiže, ak ju nevidí, zmizla, nie je, neexistuje. A už navždy. Hoci je len na chvíľu v kúpeľni. Skúste sa vžiť do toho pocitu. Strašné, že? Preto, keď sa dieťa už vie pohybovať v priestore, neustále sa za matkou plazí a lozí. Uisťuje sa, že neodišla.

OK, dieťa je už väčšie, z domu odchádzať potrebujem a chcem. Už ma nebaví s malou dušičkou prosiť „Pošli mi správu, keď prestane plakať“, alebo „Dlho plakala, keď som odišla?“ Odpoveď je vždy rovnaká: „Nie, o chvíľu bola v pohode.“ Včera som po odchode z domu prechádzala výnimočne k autu okolo našej záhradky. Počula som smiech. Je životom odskúšané, že plač doma do minúty utíchne a zavládne pohoda.

Môj pocit viny však trvá aj hodinu po odchode.

Čo je príčinou mojich výčitiek?

Vadí mi, že plače? Keď som sa poriadne zamyslela, zistila som, že nevadí. Plačom dáva najavo svoj nesúhlas, dostáva zo seba hnev, sklamanie, smútok. Prejav emócií je v poriadku. Tým, že ich nedusí v sebe, neusádzajú sa na orgánoch, telo je zdravé.

Je mi jej ľúto, lebo trpí? Ani to nie. Každý tu máme svoje skúšky, toto sú tie jej. Viem, že ich zvládne, nebojím sa o ňu. (O tom, ako sú skúšky a chyby pre deti dôležité, píšem aj v článku Neberme deťom ich chyby.)

Dôvod je čisto sebecký. Vadí mi, že JA spôsobujem jej plač a utrpenie. Že JA som pôvodca zla a krutosti. To nie je možné, veď ja som predsa dobré, vychované a poslušné dievča, ktoré bolo vždy dávané všetkým za vzor. A zrazu som negatívna postava? S tým sa mám zmieriť? ÁNO. Trefa!

Naozaj si stačilo len toto uvedomiť? V mojom prípade stačilo. Nemusím starý postoj nahrádzať novým, pretože ten tam už dávno je. Len som si ho pripomenula. Program, že nemusím byť dobrá a dokonalá som riešila už x-krát, toto bola len nová situácia. Navonok sa nič nezmenilo. Len som pochopením našla vnútorný pokoj.

Ak riešite scény pri odchode zo škôlky, zamyslite sa, či to nie ste práve vy, kto svojim postojom bráni adaptácii v škôlke. Ste skutočne zmierení a vyrovnaní s tým, že vaše dieťa sa osamostatňuje? Nemáte v sebe strach z toho, ako to bez vás zvládne, či je pripravené, strach, či tam bude šťastné?

Drámy si vytvárame sami vo svojich hlavách.

Niekto blízky odchádza na dlhšiu dobu preč. Máte strach, že ho už nikdy neuvidíte, že ostanete sami a opustení? Človek sa od nás fyzicky vzdiali a my plačeme a smútime. Musia byť naše telá blízko seba, aby sme si boli blízki? Stáva sa bežne, že ľudia žijú vedľa seba, a predsa tak ďaleko od seba. Každý si blúdi vo svojom svete myšlienok a predstáv a nestará sa o toho druhého.

Funguje to aj naopak. Môžete byť na opačných koncoch zemegule, a predsa cítite prítomnosť a blízkosť druhej osoby. Nemusíte vedieť detaily o jej živote na druhom konci sveta, ale môžete ju cítiť. A o to predsa ide, nie? O vzájomnú blízkosť, súzvuk, porozumenie. Ide o to, kde sa nachádza naša myseľ. Veď ak si odmyslíme telá, ostane len nekonečná a večná hmota. JEDNOTA. Myseľ spojená v jedno. Všetci sme jedno. Tak môžeme byť vôbec niekedy sami?

Lúčenie zbytočne nenaťahujem.

Dcéru na svoj odchod vopred pripravujem, vysvetlím jej kam pôjdem, čo tam budem robiť, s kým bude zatiaľ ona, čo budú robiť. Hovorím jej tiež, čo budeme robiť, keď sa zasa stretneme. Keď plače, uznávam jej pocity, „chcela by si ísť so mnou“, „nepáči sa ti, že odchádzam“. Vyjadrujem pochopenie pre jej obavy a podporujem ju v odvahe. Viem, že si potrebuje zvyknúť, že ak odídem, vždy sa vrátim.

Lúčenie skracujem na minimum, nenechávam ju v strese dlhšie, ako je nutné. Už žiadne pochybnosti, som si istá tým, čo chcem a verím, že ona tú istotu cíti. Aj keď plače, (čím dáva najavo, že jej daná situácia vadí a má na to právo), cíti zo mňa, že je všetko v poriadku.

Snažím sa nevkladať do rozlúčok negatívne emócie a neprežívať situáciu tragicky. Chcem, aby moje dieťa pochopilo, že nejde o geografiu a o vzdialenosť tiel, ale aby vedelo, že so svojimi blízkymi môže byť stále v spojení. Ak je človek v mojom srdci, v mojej mysli, je so mnou stále.

Čo myslíte, keď mi ako dospelá oznámi, že odchádza z domu, ako budem reagovať? Budem jej visieť na nohe a úpenlivo prosiť, aby neodchádzala? Čas ukáže 😀