Zdá sa vám, že vaše dieťa málo zje? Neviete ho prinútiť, aby jedlo viac? A prečo by malo? Čo nás vedie k tomu, že si myslíme, že vieme lepšie ako dieťa, koľko potrebuje zjesť? Sme v jeho tele? Vieme, ako sa cíti?
Spomínam na časy, keď som robila au-pair v Barcelone a 6 ročné dievčatko nechcelo jedávať. Jedla, ale z pohľadu dospelých, veľmi málo. Bola zdravá, plná energie, aktívna. Napriek tomu ju neustále nútili jesť. Kričali na ňu, musela sedieť za stolom, keď už všetci odišli a dojesť, čo mala na tanieri. Sedávala som tam s ňou aj 1-2 hodiny. Občas priložila lyžičku k ústam a znovu ju vrátila späť. Nedalo sa. Nebolo to z trucu, ona už mala k jedlu taký odpor, že nevedela do seba dostať ani sústo.
“Dojedz, čo máš na tanieri” alebo “Ešte jedna za mamu, za otca…” používate tieto vety? Učíte tým dieťa prejedať sa. Japonci majú koncept známy Hachi Hara Bu založený na princípe, že človek by mal jesť, pokiaľ je z 80% plný. Prestať jesť pred pocitom plnosti dáva telu čas poslať signály, že je v skutočnosti už plné. Telu totiž chvíľu trvá, kým si samé sýtosť uvedomí. Koľkí z nás tak vieme jesť? Mne sa to podarí málokedy, väčšinou sa nafullujem. Prečo teda dieťa učíme tomuto zlozvyku?
Sú tu tiež určité spoločenské vzorce typu: „Dieťa je dobré vtedy, keď pekne papá.“ To znamená, že keď pekne nepapá, je zlé? Keby mne niekto určoval koľko musím zjesť a kedy musím jesť, asi by som ho poslala do hája.
Olivia má dni, kedy zje len jedno sústo a inokedy zas celú misku. Prečo to tak je? Úprimne, je mi to jedno. Je to jej telo, nie moje.
Keď mala asi 4 mesiace, dostali sme sa do štádia, že sa nechcela kojiť. Vždy sa po chvíľke s plačom odpojila. Bola som frustrovaná. Čím väčší tlak som vyvíjala, tým väčší protitlak prichádzal z jej strany. Možno ju bolelo bruško, možno cítila moju nervozitu a možno ju bolelo bruško z mojej nervozity.
Na stránkach o kojení bola na všetky problémy odpoveď – dieťa reaguje na zmenu toku mlieka. Čo mám robiť, sa nikde nepísalo. Môj strach bol znásobený tým, že sa narodila predčasne a bála som sa, že mi ju zoberú do nemocnice.
Dopadlo to tak, že priberala aj napriek tomu, že sa cez deň skoro vôbec nekojila (viac ťahala v noci) a aj napriek tomu, že mala reflux a často vracala. Nebolo matky, ktorá by sa tešila viac na príkrmy.
A tie nám teda išli, Olivia papala ako drak. Všetko jej chutilo. A potom prišli dni, keď jesť nechcela. A znovu mi vyskakovali podvedomé vzorce o tom, ako by mala jesť. Stále som riešila, prečo jej nechutí. Nútila som jej ďalšie sústa, z jedenia som spravila stres.
Tak som si do seba posvietila, že čo mi na tom vlastne vadí a nenašla som strach. Našla som hnev. Bola som naštvaná, že som zbytočne pripravovala jedlo 😀 To ma fakt pobavilo. Tak ja ju nútim jesť, lebo som si dala prácu s jedlom a OČAKÁVAM, že to zje. Taká blbosť… A odvtedy je pokoj. Je kedy chce, koľko chce.
Vlastne, bola tam ešte jedna vec, žila som v presvedčení, že keď sa poriadne nenaje, nebude poriadne spať. Bože, koľkokrát som ja zaspala hladná a zobudila sa až ráno.
Počuli ste o breathariánoch? Či už veríte, že jesť nepotrebujú alebo nie, moja skúsenosť je, že keď som naladená na vyššie vibrácie, spojená so sebou, jesť mi nechutí. Mám toľko energie, že jesť potrebujem len veľmi málo. Malé deti sú napojené na svoj zdroj energie (prána, chi, kundaliní, kozmická energia, volajte to, ako chcete). Ešte nie sú „odseknuté“, vtiahnuté len do tohto fyzického sveta. Preto mi príde celkom logické, že niekedy nepotrebujú toľko jesť.
Naopak, ja keď mám depku, som unavená, niečo riešim, potrebujem energiu doplniť. Prirodzene siahnem po energetických jedlách ako je čokoláda alebo klobása. Ide predsa o to, dostať z jedla energiu. Nejde len o samotné tlačenie hmoty do druhej hmoty (tela).
Dôležité je aj, v akých vibráciách jedlo pripravujeme. S radosťou, láskou alebo nervozitou a v strese? Pretože presne to do tela dostávame. Je úplne jedno, či jete polotovarové rybie prsty alebo brokolicu, ak ste tú brokolicu pripravovali s jedom alebo ju zničili svojim odporom k vareniu. Veľmi zdravo na vás veru pôsobiť nebude.
A vôbec to nie je o tom, či nám jedlo chutí alebo nie. Aj mne chutí hambáč z McDonalds, a predsa sa po ňom vždy cítim zle.
Ak dieťaťu tvrdíme, že cukríky sú fuj, vedome mu klameme. Veď to lízatko im predsa chutí. Za prvé, je to manipulácia, pretože mu vnucujeme svoj názor a za druhé, prečo by vám potom malo veriť, že mrkvička je „mňam-mňam“.
Netvrdím, že deťom máte ponúkať nezdravé veci. U nás sa je veľa zeleniny aj ovocia, Olivia nemá dôvod, aby nejedla to, čo my. Nikdy sme na ňu netlačili, je to pre ňu prirodzené. Ak nechcete, aby deti jedli blbosti, nedržte ich doma a nejedzte ich ani vy. Ale skúste sa zamyslieť nad príčinou, prečo sa neustále dožadujú sladkostí, čo „sladké“ im v živote chýba?
Ak máte strach odovzdať dieťaťu zodpovednosť za jedlo, odpovedzte si: Vážne si myslíte, že ak dieťa neje podľa vašich predstáv, umrie od hladu?
A ešte jedna pomôcka: Skúste si niekedy spísať, čo za celý deň zjedlo. Pravdepodobne zistíte, že to nebolo tak málo, ako sa „opticky“ zdalo.
Ak sú vaše deti spokojné a plné energie, prestaňte s jedlom tlačiť, nechajte to na ne. Veďme ich k tomu, aby počúvali svoje telo a dôverujme im, že sa oň postarajú. Možno sa ukáže, že to bol práve váš tlak, ktorý im bránil jesť viac.