Sme rozmaznaní !

Sme rozmaznaní, nevážime si, čo máme, stále na niečo frfleme, riešime smiešne problémy. Strechu nad hlavou, teplú posteľ a jedlo berieme ako samozrejmosť. Miesto toho čumíme do svetielkujúcich displeyov a obrovských obrazoviek na stenách v našich obývačkách. 

Plytváme životom.

Tieto myšlienky mi bežali v hlave po skončení filmu Ikitie – Nekonečná cesta.

Do kina som sa musela predierať davom. Plač detí, krik, šum ako v úli. Unavení otcovia postávajúci s taškami v rukách pri ihrisku, čo ani ihrisko vlastne nie je, iba kúsok ohradenej chodby. Nedeľa, shopping centrum, dva týždne pred Vianocami.

Všimla som si manželský pár s dvomi staršími dcérami (tipujem 13 a 15r). Podľa oblečenia nemajú peňazí nazvyš, ale aj tak tu behajú s vyhasnutým pohľadom a míňajú ťažko zarobené peniažky.

Bola som na všetkých tých ľudí nahnevaná. Chcelo sa mi zakričať: “Nemusíte to robiť! Nejde o to, kto kúpi viac darčekov. Ani o to, kto kúpi drahší darček, alebo kto sa viac zadĺži. Ak ste si nevšimli, nie je to súťaž.
Vianoce sú o nás. Nie o darčekoch. Koľko radosti reálne z tých darčekov budú druhí mať? A vy? A ako dlho vám vydrží? Koho urobia darčeky šťastnejším?“

Každý ďalší darček, znižuje hodnotu toho predchádzajúceho.

Jasné, všetci tie múdre vety vieme, ale kto sa nimi dokáže riadiť?

V kine zhasli svetlá a začali reklamy. Jeden vianočný marketingový grc za druhým. Už som zabudla, aké to je. Zrazu mi bolo tých ľudí ľúto. Ak im toto beží doma každý deň, ak nemajú dostatok vôle a vnútornej sily, tak MUSIA podľahnúť.  

Obrovské firmy nezaujímate vy a vaše šťastie. Zaujímajú ich iba vaše peniaze.

Keď som po 2 hodinách vyšla zo sály, zbadala som presne tú istú 4 člennú rodinku. Veľká únava v tvári a stále nevyzerali na odchod. Už som im rozumela. A utekala som preč.

Na druhý deň doobeda bol pondelok. Znovu som šla do shopping parku (že si nedám pokoj), tentokrát na poštu s knižkami a kartičkami. Počet voľných miest v garáži – 5! Vošli sme dnu a Olivia sa ma pýta, prečo je tu toľko veľa ľudí. „Budú Vianoce a oni si myslia, že musia míňať veľa peňazí. Že iba tak budú Vianoce krásne.“ „A to nikto nešetrí peniažky ako my?“ „Určite áno, ale tí tu nie sú.“

Na čo šetríme my?

Na cestovanie. Nenechám sa zlákať a nedám peniaze niekomu len preto, že ich odo mňa strašne chce. Cestovanie tak, ako ho praktizujeme my, ma baví a dáva zmysel. Patrí medzi moje priority. Tie vaše môžu byť iné. Problém nastáva, ak ich nepoznáte. Vtedy to môže byť ťažké. Možno vám to objasní tento článok Peniaze a osobné hodnoty.

Nemusíte opakovať to, čo robia všetci a nemusíte opakovať to, čo bolo za vášho detstva. Môžete si vytvoriť svoje vlastné tradície. Je to len na vás.

Nechcem tu do vás hustiť, že aj Vianoce bez darčekov (alebo iba s pár drobnosťami) môžu byť čarovné. Pokiaľ to neskúsite, neuveríte. Naše dieťa nedávno vyhlásilo, že žiadne darčeky nepotrebuje. Písala som o tom aj na fb. 

A ešte jeden tip – poznáte knižku 5 jazykov lásky od Garyho Chapmana? Skvelá kniha, ktorá hovorí o tom, že každý človek je v prejavovaní lásky jedinečný a aj v spôsobe ako on hovorí druhým „mám ťa rád“. Obdarovávanie je iba jeden z jazykov. 

Sú ľudia, ktorým darčeky nerobia radosť, alebo nerobia až takú radosť. Viac by ich potešilo niečo iné. (Napr. spoločne strávený čas – to je môj jazyk lásky.) Vy tak zbytočne plytváte peniazmi, pretože daný človek o dar nestojí. Potrebuje niečo iné. Prídite na to, čo to je a možno zistíte, že nemusíte ísť do obchoďáku, ale s danou osobou do lesa. Alebo stačí (ne)obyčajné objatie.

Vôbec som neplánovala takýto článok napísať a viem, že moralizujem až-až. (Ja za to nemôžem, to ten film 🙂 )

Aj tak si ešte dovolím jednu prosbičku: Život na tejto planéte ide do péčka a všetci to vieme. Tak nekupujme tie blbé plasty a berme si do obchodov svoje vlastné tašky. Recyklácia už dávno nestačí a toto je to najmenej, čo môžeme pre seba a svoje deti urobiť.

A už končím. Prajem vám Vianoce plné vnútorného pokoja, či už s darčekmi alebo bez nich. 🙂