Už viem, čím bude, keď vyrastie!

S Oliviou (2r) sme pravidelné návštevníčky kníhkupectiev. Milujeme to tam. Každá sa hrabeme v tom svojom kútiku a o pol hodinku si pod pazuchou odnášame svoje úlovky. Prvýkrát prišla k svojmu regálu po štyroch.

Kamarát mi povedal, že by ho v živote nenapadlo, vodiť tak malé dieťa do kníhkupectva. (nemá deti, to ho ospravedlňuje 🙂 ) Kamarátka zas, že je super, že ju vediem ku knihám. Tu som sa zastavila. „Fakt vediem?“, „Chcem ju k niečomu vôbec viesť?“

Nikdy mi nenapadlo, že ju mám vedome ovplyvňovať v tom, čo má mať rada. Ja rada čítam a ona, keďže je ešte veeeľmi neplnoletá, skrátka musí chodiť so mnou.

Snažíme sa deti viesť k prírode, turistike, športu, hudbe, umeniu, technike. Lebo sa nám to tak páči, lebo to považujeme za správne.

Čo ale, ak naše deti budú mať radi módu a shopping, PC hry, pole dance (tanec pri tyči), vlogovanie (natáčanie videí na YouTube), či adrenalínové športy? Kam zmizne naša bezpodmienečná láska? Odvrhneme naše deti?

Za každou SNAHOU cítim tlak. Tlak vytvára protitlak a deti sa začnú búriť.
O pár rokov tu potom máme:

1. nešťastných rodičov, pretože deti sa nám akosi nevydarili
2. nešťastné deti, lebo nevedia splniť očakávania rodičov. Niektorí sa celý život snažia a čuduj sa svete, rodič stále nie je šťastný.

Milujeme svoje deti a chceme pre ne to najlepšie. „Jediné, čo chcem, aby viedla slušný život.“, „Chcem, aby to niekam dotiahol.“ Aká je správna definícia pre „TO NAJLEPŠIE“, „SLUŠNÝ ŽIVOT“, „ÚSPECH V ŽIVOTE“. Každú ju má úplne inú. To, čo ja môžem považovať za super život, môže byť z pohľadu mojich susedov úplná fraška.

Naše deti budú mať tiež svoju definíciu, svoju predstavu o živote. Áno, ukazujme im, čo má pre nás v živote zmysel, zdieľajme naše hodnoty, ale neočakávajme, že to budú mať tak isto. Majú vlastnú cestu.

Plánujeme im budúcnosť

Žena, ktorá bola so mnou v pôrodnici, už pred narodením dcéry vedela, že
z nej chce mať lekárku. Dokonca aj to, že očnú. Prenášame si bremená
z generácie na generáciu a nazveme ich sny. „Otec chcel mať zo mňa vedca, nedokázal som to, tak ním bude môj syn.“ „Snívam, že z dcéry bude slávna klaviristka, pretože ja som nebola dosť dobrá.“

Kde berieme tú istotu, že naše dieťa bude žiť šťastný život, ak bude robiť to čo ja, alebo to, čo chcem ja? Ak sa bude dobre učiť, ak sa bude venovať vrcholovému športu, ak z neho bude hudobný virtuóz, ak bude milovať umenie, ak bude cestovať, ak bude dobre zarábať…

Poznám chalana, z ktorého rodičia chceli mať futbalistu. Aj chalana, z ktorého mal byť motocyklový pretekár. Tieto sny rodičom nesplnili a jediné po čom túžia je, aby ich rodičia brali takých, akí sú. Celý život sa snažia dokázať, že sú dosť dobrí. Dosť dobrí na otcove uznanie a lásku. „Mohol byť z teba dobrý futbalista a kam si to dotiahol?“ Zúfalstvo, alkohol, pád, odrazenie sa
od dna, nachádzanie svojej hodnoty, učenie sa, ako sa oprieť o seba. To je ich cesta.

Náš prílišný tlak môže viesť k práci, ktorá nebude nenapĺňať, k žene, ktorú nebudú milovať, k alkoholu či drogám.

Napríklad môj pohľad na úspech je – spokojnosť s tým, čo mám, prijímanie udalostí, ktoré mi život prináša, ustáť ich, nachádzať v nich zmysel a pochopenia a tým si zvyšovať svoju vibráciu. Úspech je pre mňa, keď robím to, čo ma baví, keď robím rozhodnutia, ktoré nemusím ľutovať. Môžem ísť svojej dcére vzorom a ukázať jej, ako sa toto všetko žije. A ona to aj tak môže v budúcnosti vidieť úplne inak. Bude žiť život podľa seba.

Byť šťastný je vnútorný stav. Nezávisí od toho, čo robia naše deti ani od toho, či sú rodičia na nás hrdí.

Nechcem, aby bola ako ja

Je mi fakt jedno, či bude Olivia zdieľať moje koníčky. Ja robím to, čo ma baví. Na nič sa pred ňou nehrám a svojich koníčkov sa nevzdávam ani v materstve. Ona je súčasťou môjho života a obkukáva.

Rada ju pozorujem, ako ma napodobňuje. Vyberie si podložku a cvičí, číta si alebo hrá s otcom na gitare. Teším sa, že ju to baví, nie preto, že to baví aj mňa, ale pre samotnú radosť z danej aktivity.

Ak bude mať neskôr úplne iné koníčky, či životný štýl ako ja, je to pre mňa super príležitosť rozšíriť si svoje obzory. (s padákom už neskočím, ale tanec pri tyči možno dám 😀 )

Nikde predsa nie je napísané, že to, čo baví mňa, je ideálne. Ja ani v tých knihách až také terno nevidím. V minulosti to bol pre mňa slušný únik
z reality a vzdelávať sa dá predsa aj inak.

Nehádžem na svoje dieťa zodpovednosť za svoje šťastie a ani svoje nešťastie. Netúžim po tom, aby bola na môj obraz. Robím TO, čo ma baví. A dúfam, že bude raz v živote robiť to isté – robiť, čo ju baví.