Asi ma zabijete, ale ja netuším, čo celé dni na tejto opustenej pláži robíme. Tri slnečníky a my. Nie sú tu žiadne stánky, suvenír shopy, reštaurácie ani bufety. Nemáme kýblik, ani lopatku, ani žiadne bagre. Nič.
„Vieš, na čo mám tento kamienok? To je kamienok zlosti. A vieš prečo zlosti? Pretože keď mám zlú náladu, pošúcham ho po svojom tele a nálada sa mi zmení na dobrú.“, vysvetľuje mi ešte ani nie 4 ročná dcéra.
„Opováž sa namočiť do tej vody!“ „Okamžite prestaň, ochorieš!“ „V žiadnom prípade tam nevlezieš!“ Takéto a podobné vety som počúvala sediac na tráve pri Počúvadle.
„Dnes nechcem ísť do škôlky, chcem byť radšej s tebou.“ Táto veta naštartovala nádherné 3 týždne, kedy som skutočne ŽILA. Bol to (ne)čas môjho prítomného okamihu. Znovu som si potvrdila, že dni s dieťaťom môžu byť napĺňujúce, farebné a že ma vôbec nemusí unavovať jej celodenná prítomnosť. Naopak, tieto dni ma neskutočne dobili energiou. Písala som...
Poviem vám, vôbec som nemala v pláne sa jej do toho montovať. Bola som rozhodnutá počkať a nechať to na ňu. Verím, že dieťa si samé povie, keď bude pripravené. Vôbec som netúžila strážiť biologickú potrebu, ktorá nie je moja a neustále sa otravne vypytovať, či chce cikať. Jej telo, jej zodpovednosť. Dieťa si môže...
Ešte sa nepretáča, nelozí, nechodí, nerozpráva…. Pred chvíľou som ho kojila, nemôže zas chcieť jesť. Plače, keď ma nevidí, chce byť iba so mnou. Nechce chodiť na nočník. Nechce spať. Nevie sa zahrať s inými deťmi. Bojí sa ľudí, odmieta ich. Odháňa od seba iné deti. Je hanblivý, nepriebojný…
Doma sa veľmi nepretrhnem – varenie ma nebaví, nežehlím, upratujem síce rada, ale len keď mám chuť. Niekto by povedal, že som lenivá a pohodlná.
Keď sa mi pri 150ty krát položenej otázke: „Ideme sa spolu hrať?“ rozvibrujú končeky nervov a pred tvárou mi blikne veľké ZAAAAAS???!! viem, že je čas zastaviť sa a nadýchnuť. Pripomenúť si, že nie dieťa je problém.
„Je to divné“, pomyslela som si, keď som už 2 hodiny nepretržite ťukala do klávesnice laptopu. „Je to divné“, povedala kamarátka, keď sme sa už hodinu nepretržite rozprávali. Nikto nám neskákal do reči, nikto sa nám nemotal pod nohami, nikto nám nechcel
Ja som bojovala. Dlho a veľa. Nie s dieťaťom, ale sama so sebou. Neustále samé pochybnosti ohľadom spánku. Robím dobre, keď ju uspávam na prse? Nemala by sa naučiť zaspávať sama? Nemala by spať v postieľke? Nemala by mať režim?
