Chcete, aby si vaše deti volili v živote vždy tú správnu cestu? Neumlčte ich vnútorný hlas.
Stiahnite si ebook ZDARMA a dozviete sa 8 právd, na ktoré ste už zabudli. Vaše deti zatiaľ nie.
„Dnes nechcem ísť do škôlky, chcem byť radšej s tebou.“ Táto veta naštartovala nádherné 3 týždne, kedy som skutočne ŽILA. Bol to (ne)čas môjho prítomného okamihu. Znovu som si potvrdila, že dni s dieťaťom môžu byť napĺňujúce, farebné a že ma vôbec nemusí unavovať jej celodenná prítomnosť. Naopak, tieto dni ma neskutočne dobili energiou. Písala som...
Poviem vám, vôbec som nemala v pláne sa jej do toho montovať. Bola som rozhodnutá počkať a nechať to na ňu. Verím, že dieťa si samé povie, keď bude pripravené. Vôbec som netúžila strážiť biologickú potrebu, ktorá nie je moja a neustále sa otravne vypytovať, či chce cikať. Jej telo, jej zodpovednosť. Dieťa si môže...
Ešte sa nepretáča, nelozí, nechodí, nerozpráva…. Pred chvíľou som ho kojila, nemôže zas chcieť jesť. Plače, keď ma nevidí, chce byť iba so mnou. Nechce chodiť na nočník. Nechce spať. Nevie sa zahrať s inými deťmi. Bojí sa ľudí, odmieta ich. Odháňa od seba iné deti. Je hanblivý, nepriebojný…
„Nepracuj, si na dovolenke.“ Pozerala som na monitor a premýšľala, prečo tá veta vo mne zvláštne rezonuje. Došlo mi to. Slovo dovolenka z môjho slovníka odišlo a ani som si to nevšimla.
Sedeli sme s kamarátkou prí víne a ona sa ma spýtala, či to nepreháňame s tou výchovou. Veď aj naše mamy a otcovia nás NEJAKO vychovali a sme tu. Teraz sme zavalené informáciami o rešpektujúcej výchove,
Doma sa veľmi nepretrhnem – varenie ma nebaví, nežehlím, upratujem síce rada, ale len keď mám chuť. Niekto by povedal, že som lenivá a pohodlná.
Keď sa mi pri 150ty krát položenej otázke: „Ideme sa spolu hrať?“ rozvibrujú končeky nervov a pred tvárou mi blikne veľké ZAAAAAS???!! viem, že je čas zastaviť sa a nadýchnuť. Pripomenúť si, že nie dieťa je problém.
Nič neľutujem. Z každej cesty sa vrátila iná Zuzana, každá cesta strhla nejakú masku. Všetky cesty von boli zároveň aj cesty dnu. Každá moja cesta obsahovala esenciu poznania. Nalejme si však čistého vína a pomenujme veci pravým menom.
„Je to divné“, pomyslela som si, keď som už 2 hodiny nepretržite ťukala do klávesnice laptopu. „Je to divné“, povedala kamarátka, keď sme sa už hodinu nepretržite rozprávali. Nikto nám neskákal do reči, nikto sa nám nemotal pod nohami, nikto nám nechcel
Ja som bojovala. Dlho a veľa. Nie s dieťaťom, ale sama so sebou. Neustále samé pochybnosti ohľadom spánku. Robím dobre, keď ju uspávam na prse? Nemala by sa naučiť zaspávať sama? Nemala by spať v postieľke? Nemala by mať režim?
