Nie som jej animátorka
„Už neviem, ako doma zabaviť deti, je to peklo.“
„Každý deň sa na mňa valia samé inšpirácie a ja mám pocit, akoby to bola moja povinnosť.“
„Varím a on sa tak pekne hrá. Zrazu ma premknú výčitky, že sa musí hrať sám. Nevenujem sa mu.“
„Nebaví ma to, už sa mi fakt nechce!“
Ženy, veď vy nemusíte!
Keby neprišli časy korony, asi by som sa nikdy nedozvedela, ako to máme doma inak my. Skôr, ako začnete čítať, prečítajte si 2 upozornenia:
Upozornenie č.1
Týmto článkom sa nechcem dotknúť tých z vás, ktoré doma homeofficujete a musíte byť neustále online a na telefóne, pretože šéf to vyžaduje a dupe po vás.
A ani vás, ktoré bývate na sídlisku, bez zahrádky, blízkeho lesu alebo parku, vodičáku, či auta. Nemáte kam vyjsť tak, aby to nebolo považované za zgrupovanie sa. To je mi fakt ľúto. Všetko v tomto článku vychádza z toho, že sme takmer každý deň vonku aspoň 3-4 hodiny. A áno, aj teraz.
Upozornenie č.2
Viem, že je rozdiel zabaviť 1,5 ročné dieťa a 8 ročné dieťa. Je rozdiel, či máte 1 alebo 4 deti, je rozdiel, či máte chalanov alebo dievčatá a je jasné, že: Deti SÚ skrátka iné.
Nechcem vám radiť, čo máte robiť so svojimi deťmi, pretože nepoznám vašu situáciu. A tak iba napíšem, ako to mám nastavené ja (v sebe aj navonok) a vy si z toho zoberte, čo chcete. Nie je to návod, ide o to, aby VÁM bolo spolu dobre.
Aaa, no dobre, mám ešte skrytý zámer – chcem týmto článkom trošku rozbiť mýtus o jedináčikovi, ktorému sa všetci musia neustále venovať, pretože bez pozornosti druhých nevydrží ani chvíľku.
Pripravené?
My sme všetci traja bežne doma. Muž homeofficuje, ja tiež pracujem z domu a dieťa do svojich 5 rokov do škôlky nechodilo. O tom, ako fungujeme som písala tu: 4 tipy k rodinnej pohode, keď váš muž zrazu ostal doma a všetko sa rúca.
Takže, mám doma jedináčika, sme spolu takmer stále a máme to (sa) radi. Je závislá? Nie je. Visí mi neustále na nohe? Nevisí. Moje základné vnútorné nastavenie totiž je:
Nie som animátorka pre svoje dieťa
Keď bola malá, napísala som článok Pomooooc, nechce sami hrať! 9 tipov ako sa vyvliecť z hry s dieťom.
Prišla som na to, že ja nemusím zabávať dieťa, stačí, ak budem zabávať seba. Všetko sa zmenilo, keď som začala:
✨Robiť, čo baví mňa.
✨Chodiť tam, kde to baví mňa.
✨A ak ideme niekde kvôli nej, urobiť si to tak, aby to tam bavilo aj mňa.
Bola výzva nájsť niečo nové, niečo, čo môžem robiť aj s dieťaťom (pri dieťati), čiže niečo čo som v dobe kamennej, cháp pred materskou, vôbec nerobila. (O tom, ako sa jej nepáčilo, keď som začala cvičiť, som už písala – Aj toto je o hraniciach.)
Ona vie, že sa kedykoľvek môže (a nemusí) ku mne pridať.
Ak sa nepridá, jej program je na nej. Zábavu si vymýšľa sama. Ja jej môžem ukázať, ako sa to robí. Na vlastnom príklade.
Vedieť si tvoriť program po svojom a pre seba je vzácna schopnosť. A ja nechcem, aby o ňu prišla.
Veď nuda nie je zlá. Je to iba čistý list.
Zvedavosť a šteklenie v bruchu. Čo bude ďalej?
Chvíle napätia a…
S úžasom pozorujem, ako začne prázdne miesta vypĺňať.
Radosťou.
Krásou.
Sebou.
„Ja sa nudím“,
prišla predvčerom za mnou. Nestihla som sa ani nadýchnuť a už bežala preč: „Niečo mi napadloooo.“
Ak stihnem, hovorím jej: „Super, môžeme vymyslieť niečo úplne nové. Ešte nevymyslené.“
Neodháňam ju. Rada jej pomôžem, rada sa s ňou zahrám, ale nepreberám zodpovednosť za jej program.
Už 4 týždne nevidela žiadnu rozprávku.
Fakt, práve som to zrátala. Že na rozprávke nevidíte nič zlé? Ani ja.
Nemá ich zakázané a nemáme ani žiadne pravidlá, kedy môže a nemôže pozerať. Ak chce, pozerá. Ibaže ona nechce.
Je strašne zaneprázdnená.
Iba za posledný týždeň bola – pračlovek, indiánsky náčelník Ružová hmla, trénerka koní, dievča, ktoré susedom venčí psov, gitaristka, ktorá si organizuje turné, majiteľka záchrannej stanice, pirát cestujúci na neznámy ostrov…
Svoje hry doťahuje do mikro detailov a iba príprava kostýmov, rekvizít, kulís a scénarov tvorí 80% hry.
Čo ja milujem na týchto hrách? Že ma do nich neťahá.
Sme k sebe úprimné
Nebaví ma hra na doktorku, nebaví ma česať a obliekať bábiky. Skúšala som, a nič. Môžem pri nej otrávene sedieť a predstierať, že je to zábava. V takom prípade však do hry nič neprinášam a to nie je fér.
Dieťa vytvára tlak, snaží sa viac a viac vtiahnuť rodiča do svojho sveta a keď to nejde, vzniká napätie, nervozita, frustrácia, hádka.
Už dávno sme si vyjasnili, že „divadelné“ hry nehrám.
Niekomu sa to zdá kruté. Nechcem sa hrať so svojim dieťaťom, tak som zlá matka. To je iba program, ktorému ste uverili.
Ak som úprimná ja, vie byť úprimná aj ona. Učí sa povedať „NIE“ a to sa v živote hodí – viď Moja lekcia v Havane, alebo ako ma Kubánci prinútili hovoriť NIE.
Nemáme telku
To už nemá kde-kto, veď stačí internet.
Ja však milujem ticho.
Alebo hudbu. Muž púšťa metal a spolu blbnú. 🤷♀ Metal mi nevadí, ale zo šumu z televízie, ktorá by mi celý deň bežala v pozadí, by ma švihlo.
Ak chce Olivia niečo pozerať, musí sa vedome rozhodnúť. Vybrať si, na čo má chuť. (A to je veľký rozdiel oproti pasívnemu zapnutiu televízie, kedy iba konzumujem, čo tam spustil niekto iný.) Aj ona má rozprávkové obdobia a tiež mám niekedy pocit, že je toho moc. Poviem jej to, rozprávame sa o tom.
Má tiež obdobia prírodopisných filmov. Písmenkové a číslicové obdobia. Vystrihovacie a lepiace obdobia. Aktuálne skúša španielčinu, pretože sa chce vrátiť na Kubu (a tiež preto, lebo sa ju učí jej veľká sesterka 🙂 ).
Deň jej je krátky. Večer často nevie zaspať, pretože už má vymyslené hry na ráno. Nevie sa dočkať.
(Ne)máme tablet
K monitoru sme dostali tablet zdarma. Pred odletom na Kubu sme si naň spomenuli a ja som stiahla pár hier podľa recenzií na www.vlcata.sk. V lietadlách zásadne nespí a tablet nás zachránil na posledné dve hodiny. Využili sme ho ešte v Havane, keď sa kvôli časovému posunu zobudila o štvrtej ráno. Odkedy sme sa vrátili, nespomenula si naň.
Moja kamarátka hovorí, že mám vesmírne dieťa a ja viem, že myslí divné 😀. Chápem, aj mne to príde divné. Akurát sa zamýšľam, kedy sa to otočilo. Kedy nám začalo byť divné, že sa deti hrajú a nechcú pozerať telku.
Vôbec sa nebránim používaniu technológií a dokonca sa teším, keď si s ňou raz nejakú hru zahrám.
Ale pokiaľ nepýta, nepodstrkujem…
Vraj si deti vedia vymýšľať zábavu, kým nie sú zavalené povinnosťami, nárokmi a neustálou pozornosťou rodičov, mrknite na článok Děti jsou schopné řídit si své vzdělávání samy.
Zábava v lese?
Dnes som zobrala papier a voskovky na obkreslovanie kôry stromov. Tento tip som vyčítala v inak skvelej knihe Počuješ stromy rozprávať? Bavilo nás to asi 2 minúty.
A takto dopadne väčšina aktivít, ktoré organizujem ja.
Ďalšie 4 hodiny lozila po stromoch, púšťala kvietok dolu prúdom a čváchala sa v potoku, kŕmila sa kysličkou a zbierala bylinky do košíka, skúmala mach na pňoch, behala po mostíku hore-dole (asi 655 krát).
A ja? Občas sa k nej pridám, ale väčšinou posedávam na slniečku a striedavo pozorujem ju, šumenie listov, štebot vtákov a ticho v sebe.
Veľa sa rozprávame a rozoberáme život.
A veľa čítame
Ja viem, aj vy. Ale počula som, že to už nie je taký bežný jav. My si nečítame iba pred spaním, ale bežne aj počas dňa. Milujem tie chvíle, keď ležíme v objatí a ja čítam, až kým mi neochraptí hlas.
Upratujem jej izbu a nevadí mi to
S upratovaním spoločných priestorov nám pomáha, ale vo svojej izbe chce mať neporiadok. Akceptovala som to, až kým som si nevšimla, že sa prestáva hrať.
Uteká z bordelu rovno pred „telku“.
Bavili sme sa o tom, vie o tom, ale keď je neporiadok príliš veľký, nevie si izbu sama upratať. Je to na ňu vraj príliš. A tak sa občas spýtam, či chce pomôcť s uprataním izbičky a ona prikývne.
A prázdny priestor je možné znovu zaplniť. 🙂
Minimum hračiek?
Snažím sa byť minimalistka, ale ak máte dieťa zberača, je to ťažké. Je ochotná si nechať plastový obal z hračky, pretože je to super vanička pre bábiku.
Ja som jej za celý život kúpila možno dve hračky a aj tak asi tušíte, ako to u nás vyzerá. Blbé však je, že:
🌸 má malinkú izbu a ono to opticky často iba vyzerá, že má veľa hračiek
🌸 nemôžem triediť bez nej – pozrie na kopu plyšákov a presne vie, ktorý tam chýba
🌸 s 99% hračiek, ktoré má, sa fakt aj hrá
Triedenie beriem ako cestu. Nesnažím sa nás dokopať do nejakého konečného stavu. Občas vyložím box, do ktorého odloží hračky. Učí sa vzdať vecí – kedysi do boxu vhodila jednu malinkú vec, teraz ho už zaplní do polovice: „Už som na to veľká, dajme to Emke.“ (Pozdravujem susedov. Sorry.)
Ja netuším, či by Olivia bola iná, ak by som mala iný prístup. To sa už nikdy nedozvieme. Možno som len mala šťastie na dieťa a teraz tu mudrujem.
Lenže…
Aj vy máte šťastie na svoje deti. Máte presne také deti, ak máte mať a oni majú presne také mamy, aké mať majú. Tak im ukážte, aké ste, keď ste spokojné a šťastné.
Súvisiace články:
Kašľať na zámer...
Maľovaniu som prepadla ešte minulú zimu. Kreslila som podľa predlôh z pinterestu…
