„Opováž sa namočiť do tej vody!“
„Okamžite prestaň, ochorieš!“
„V žiadnom prípade tam nevlezieš!“

Takéto a podobné vety som počúvala sediac na tráve pri Počúvadle. Bol začiatok mája a voda ľadová. Jedno dievčatko bolo vytrvalejšie ako ostatné. Skúšala, presviedčala, prosila svojho otca, že by veľmi, veľmi, VEĽMI chcela tú vodu skúsiť. Otcove odpovede boli od: „Ochorieš.“, „Prestaň vymýšľať.“ až po zúfalé: „Ešte raz a šušleš.“

Po 20 minútach, prišla z ihriska Olivia. Nič sa nepýtala, len mi oznámila, že ide do vody. O 2 sekundy bola v gaťkách, ešte si popod fúzy zašomrala: „Asi bude studená, ale to mi nevadí.“ a už jej nebolo.

Keď som sa o pár minút obzrela, otec s dievčatkom boli preč. Chápala som ho.

Ani ja som nechcela dovoliť

Strih, 2 mesiace dozadu, iné miesto

Je marec a nachádzame sa pri talianskom jazere Lago di Garda. Okolo zasnežené Alpy, chladný vzduch, slnko a nádherná voda. Olivia sa začala vyzúvať a vo mne sa ozvalo: „Musím ju zastaviť.“, „Je chladno.“, „Je divné, aby sa teraz kúpala.“

Vtedy som zbadala, ako sa o pár metrov ďalej vo vode čvachtajú 2 deti. Mama ich z brehu s úsmevom pozorovala a ja som sa teda rozhodla nechať to tiež tak. Neskôr som v sebe skúmala, prečo sa mi tam ten červík pochybnosti ozýval. Aký program to bol?

„Budeš chorá, lebo voda je studená.“ Verím v ozdravnú silu studenej vody a sama som sa roky ponárala do 5 stupňového tatranského potoka. Takže nie, toto nie je ono.

„Nemôžeš tam ísť, lebo sa celá premočíš.“ Mala som náhradné oblečenie, ktoré sme aj využili. Nakoniec aj tak skončila nahá. Ani toto nebol skutočný dôvod.

„Je chladno.“ Komu? Mne či jej? Tu mi napadá jeden vtip:

Mama volá z okna na syna. Ten dobehne a pýta sa: „Čo? Som hladný?“ Mama odpovie: „Nie, je ti zima.“ A podá mu bundu.

Ak by ste vošli v zime do našej spálne, vošli by ste do chladničky. Spíme pri otvorenom okne celú zimu. Nedávam príkazy typu: „Obleč sa, lebo budeš chorá.“, „Nebehaj tu bosá, prechladneš.“, pretože verím v silu myšlienok. Stále viac a viac sa prikláňam k názoru, že nie chlad spôsobuje choroby, ale že je to NAŠE PRESVEDČENIE o tom, že chlad spôsobuje choroby. Ak jej budem opakovať, že prechladne, jej podvedomie to zoberie ako pokyn a vykoná rozkaz.

Neotravujem ju ani neustálymi otázkami, či nie je smädná, hladná, či jej nie je zima alebo teplo. Nech vníma svoje telo a učí sa na jeho potreby reagovať sama. Je tak ťažké prijať fakt, že niekto (dieťa) má inú termoreguláciu ako ja? Je. Občas sa tiež prichytím, ako na ňu navliekam mikinu. 🙂

Viete, aký program sa to vtedy vo mne ozval?

Ten najobľúbenejší medzi matkami: „Čo si o mne pomyslia ľudia?“ Nezodpovedná matka! Okolo nás chodili davy ľudí, zababušení a suchí. Čo ak mi niekto z nich vynadá? Hrôza najväčšia. 🙂

Znovu strih, sme späť na Počúvadle, o deň neskôr.

Prišli sme sa znovu okúpať, tentokrát s plavkami a všetci. Už z diaľky som videla najšťastnejšie dieťa na svete. Dievčatko zo včera sa brodilo po kolená vo vode. Otec dovolil. Asi mu to už neprišlo čudné. Možno mal tiež len strach „čo na to ľudia.“

A tak premýšľam o všetkých tých vetách typu – Ja nečítam žiadne knihy o výchove, riadim sa len srdcom. Moja otázka znie: „Máte prístup k svojmu srdcu?“ Viete sa dostať cez svoje strachy, ktoré vám blokujú prístup do jeho vnútra?

Lebo ak si nevieme zvedomiť programy, ktoré máme v podvedomí a riadia nás, bude to vždy len VÝCHOVA RIADENÁ NAŠIMI STRACHMI.

Ak sa riadite srdcom, super! Ja netvrdím, že knihy o výchove čítať treba (sama som prečítala jednu knihu a stačilo), ale ak máte intuíciu zakopanú hlboko pod nánosmi svojich póz a zdedených presvedčení, ťažko sa vám bude rozpoznávať, kedy konáte zo srdca a kedy zo strachu. 

Viem, že sa bojím. Čo s tým?

Zvedomujem

Šlapem po ceste sebapoznania, žijem vedomým životom a viem, že ak mám zo situácie nepríjemný pocit, môžem si sama v sebe pohľadať skutočnú príčinu. Každý sa bojí. Ak nájdem svoj strach, viem, že nemá s dieťaťom nič spoločné. Je len môj. Môžem sa ním nechať opantať, a môžem ho skúsiť prekonať. Môžem si tiež povedať: „Je to OK, bojím sa a teraz to skrátka neviem a nechcem urobiť inak.“ Dieťaťu to vysvetlím tak, ako cítim a strach môžem spracovávať ďalej.

Šmírujem

Rada pozorujem a inšpirujem sa. Tá žena v Taliansku mi dodala odvahu a moje dieťa bolo šťastné. Ja som tomu pánovi dodala odvahu (aspoň si to chcem myslieť) a jeho dieťa bolo šťastné.

Je len jedno „správne“ – to moje. A to vaše.

Nechcem, aby to vyznelo, že vám vnucujem barefoot a otužovanie. Pretože vôbec nejde o to, či necháte dieťa vojsť do studenej vody alebo nie. Či ho necháte vyliezť na strom alebo nenecháte. Či mu dovolíte váľať sa v blate, ochutnávať trávu a piesok, pohľadkať psíka a mačku, alebo mu to zakážete.

Aj ja mám svoje hranice, poznám svoje dieťa, máme svoje skúsenosti a aj okolnosti bývajú rôzne. Rovnako ako tie vaše sú iné. Nie je to žiadna súťaž o najcoolovejšieho rodiča. Ani najprísnejšieho. Nie je to ani súťaž o najslobodnejšie alebo najposlušnejšie dieťa. Pre mňa je to o hľadaní rovnováhy a pocitu vnútornej slobody.

Ste vzorom, aj keď nechcete

Ak to chcete robiť inak, ale bojíte sa kritiky a ohovárania, spomeňte si na tých, ktorí šmírujú (hlásim sa). Sú tu, aj keď o nich neviete. Možno sa neozvú, nepotľapkajú vás po ramene a nepochvália, ako to dobre robíte. Ani vám nepoďakujú. Ale sú tu, pozorujú a obkukávajú – ako komunikujete s deťmi, ako sa viete dohodnúť, čo dovolíte a čo nie. S rešpektom, voľnosťou, nenásilne, s láskou. Naberajú odvahu a tiež skúšajú.

Keď sa cítite neisté a spochybnené, myslite na to, že aj vy pomáhate niekomu posúvať a búrať hranice.

Ťažko budete dôverovať dieťaťu, ak nebudete dôverovať sebe. Riaďte sa svojim srdcom a rozlišujte pri tom slobodné konanie a konanie zo strachu. Ako sa v danom okamihu prejavíte navonok je jedno, ide o to, čo s tým urobíte ďalej. V sebe. A nabudúce to už môže byť inak. Aj navonok.

Prečítajte si súvisiace články:

Nepreháňaš to s tou výchovou?

Čo ak bude rozmaznaný fracek

Nechajte nás zírať, prosím….