N A J N O V Š I E Č L Á N K Y
Na svojich pleciach nenesiem zodpovednosť za vyriešenie každého nášho konfliktu. Neviem všetko. A je to v poriadku. Pýtam sa jeho. Pýtam sa jej. A pokojne priznám svoju bezmocnosť: “Ja už fakt neviem, čo urobíme.” A hodím do pléna:...
Tentokrát to bolo iné, nechcelo sa mi to s ňou však rozoberať. A ona kukla na mňa spod tých svojich dlhých mihalníc a tónom, o ktorom všetci vieme, čo znamená prehovorila: "Aaaaaale, prosííííím ťa! Poď sa radšej so mnou hrať!"
Je ráno. Na hodinách 8:10 a ja sa pokúšam vžiť do kože trojročného dieťaťa. Prečo nadáva všetkým do hlupákov? Nepochopenie, bezmoc, zúfalstvo… Ako znovu nájsť cestu k sebe? Ťukám do klávesnice a odosielam. Je to už len na nich. 8:30. Pripravila som 3...
O tom, akých postojov sa zbaviť, aby nás návštevy nedeptali, som už písala v článku Strašne sa predvádzajú, pištia a skáču do reči. Článok šiel dovnútra nás samých. Môžem však urobiť aj niečo navonok? Dala som dokopy tipy...
Pýtate sa ma na prednáškach, besedách, v správach: Čo mám robiť, keď sa súrodenci bijú?Čo mám robiť, keď si búcha hlavu o stenu?Čo mám robiť, keď škriabe a vrieska?Čo mám robiť, keď mu všetky deti berú hračky a nebráni sa?Čo...
Príde k vám návšteva a vaše deti sa zmenia na malých nevychovancov – predvádzajú sa, pištia, skáču vám do reči, stále niečo vyžadujú a vy ste z toho na nervy. Nieže by sme takúto situáciu občas nemali, ale nejako to neriešim. V...
Sme rozmaznaní, nevážime si, čo máme, stále na niečo frfleme, riešime smiešne problémy. Strechu nad hlavou, teplú posteľ a jedlo berieme ako samozrejmosť. Miesto toho čumíme do svetielkujúcich displeyov a obrovských obrazoviek na stenách v našich obývačkách. Plytváme životom. Tieto myšlienky...
Pohádali sme sa. 1000 malinkých kúskov rozhádzaných po celej obývačke a ležia tu už druhý deň. Sadla som si na gauč a pozerala z okna. Cítila som v tele hnev.
Okrem zvýšenej teploty pred dvomi rokmi a občasného utierania sopľov do rukáva, chorá nikdy nebola. Prišlo mi to skvelé. Jej nie.
Asi ma zabijete, ale ja netuším, čo celé dni na tejto opustenej pláži robíme. Tri slnečníky a my. Nie sú tu žiadne stánky, suvenír shopy, reštaurácie ani bufety. Nemáme kýblik, ani lopatku, ani žiadne bagre. Nič.
„Vieš, na čo mám tento kamienok? To je kamienok zlosti. A vieš prečo zlosti? Pretože keď mám zlú náladu, pošúcham ho po svojom tele a nálada sa mi zmení na dobrú.“, vysvetľuje mi ešte ani nie 4 ročná dcéra.
„Opováž sa namočiť do tej vody!“ „Okamžite prestaň, ochorieš!“ „V žiadnom prípade tam nevlezieš!“ Takéto a podobné vety som počúvala sediac na tráve pri Počúvadle.
„Dnes nechcem ísť do škôlky, chcem byť radšej s tebou.“ Táto veta naštartovala nádherné 3 týždne, kedy som skutočne ŽILA. Bol to (ne)čas môjho prítomného okamihu. Znovu som si potvrdila, že dni s dieťaťom môžu byť napĺňujúce, farebné a že...
Poviem vám, vôbec som nemala v pláne sa jej do toho montovať. Bola som rozhodnutá počkať a nechať to na ňu. Verím, že dieťa si samé povie, keď bude pripravené. Vôbec som netúžila strážiť biologickú potrebu, ktorá nie je...
Ešte sa nepretáča, nelozí, nechodí, nerozpráva…. Pred chvíľou som ho kojila, nemôže zas chcieť jesť. Plače, keď ma nevidí, chce byť iba so mnou. Nechce chodiť na nočník. Nechce spať. Nevie sa zahrať s inými deťmi. Bojí...
